Blog.

{MASNews::autoShow()}

Odoberanie detí biologickým rodičom v EÚ

9. január 2023

Radka Sláviková Geržová

článok uverejnený v zborníku z medzinárodnej vedeckej konferencii pod názvom „Den právni teorie“, ISBN 978-80-210-7369-2 organizovanou Masarykovou univerzitou, Právnickou fakultou 2014

Abstrakt

Rodine, ako základnej bunke spoločnosti, je poskytovaná potrebná ochrana, ktorá presahuje hranice vnútroštátnych legislatív jednotlivých členských štátov a dosahuje nadnárodnú úroveň. Táto ochrana spočíva najmä v snahe eliminovať akékoľvek zásahy do prirodzeného prostredia rodiny.  Jedným z najdôležitejších účelov rodiny je vytvárať  prirodzené a zdravé prostredie pre vývoj detí. V zmysle čl.24 Charty Európskej únie majú všetky deti právo na takú starostlivosť a ochranu, ktorá je potrebná pre ich blaho. V tejto súvislosti vystupuje do popredia otázka: Čo v prípade, ak rodina túto svoju úlohu nenapĺňa a práve naopak, stáva sa pre dieťa tým naj nevhodnejším a najnezdravším prostredím?  Najzávažnejšou formou zásahu štátu do rodiny je odňatie dieťaťa z prirodzeného prostredia jeho biologickej rodiny. Počet detí odobratých biologickým rodičom sa v niektorých krajinách Európskej únie každoročne zvyšuje, a preto sa táto forma zásahu štátu stala predmetom búrlivej diskusie.

 

Klíčová slova

Odoberanie detí biologickým rodičom, Ochrana detí,  Súdne rozhodnutie, Zákon o ochrane dieťaťa

 

1 ÚVOD

„...Rodičovské práva a povinností tvorí súhrn práv a povinností, ktorých účelom je zabezpečiť morálne a materiálne blaho dieťaťa a chrániť jeho práva a oprávnené záujmy. Vo vzťahu k rodičovským právam sa zdôrazňuje najmä zodpovednosť rodičov. Súčasťou rodičovských práv a povinností je sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa...“ 

V prípade, že rodičia neplnia svoje povinnosti stanovené právnymi predpismi v oblasti rodinného práva, prichádzajú do úvahy opatrenia, ktoré sa realizujú vo forme zásahov štátu. Tieto opatrenia štátu sú vo svojej podstate univerzálne, odlišujú sa len vzhľadom na potreby detí v jednotlivých krajinách. Podľa ideálneho sociologického modelu intervenciou štátu sa poskytuje doplnková starostlivosť a podpora pre rozvoj dobre fungujúcich rodín, ako aj ochrana v prípade ich zlyhania. 

Intervenčné opatrenia štátu v tejto oblasti možno rozčleniť na podporné a invazívne.  Hlavným kritériom pre toto delenie je vzťah opatrení k zachovaniu celistvosti prostredia, kde vyrastá väčšina detí – rodine. Odňatie dieťaťa biologickým rodičom, resp. odňatie rodičovských práv a povinnosti k dieťaťu tak predstavuje najzávažnejšie invazívne opatrenie štátu. Dochádza pri ňom k vyňatiu dieťaťa z prirodzeného prostredia jeho biologickej rodiny a jej nahradenie prostredníctvom inštitucionálnej starostlivosti, čiže starostlivosti poskytovanej na to určenými štátnymi orgánmi, alebo neinštitucionálnej starostlivosti, ktorá sa realizuje vo forme náhradnej rodinnej starostlivosti.  V zmysle čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách ma každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života.  Štátny orgán môže do výkonu tohto práva zasahovať len v prípadoch, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné vo verejnom záujme. K tomuto opatreniu môže dôjsť len na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktorým je vo väčšine krajín nezávislý súd, a v súlade s účinnými právnymi predpismi patriacimi do oblasti rodinného práva. 

Počiatky zásahov štátnej moci do rodinného prostredia sa začali realizovať v európskych krajinách už  v 80. rokoch 19. storočia. Práve v tomto období sa intervencia štátu do rodiny začala chápať ako menšie zlo než narušenie celého morálneho základu spoločnosti, ku ktorému by došlo, ak by určité vybrané rodiny neboli kontrolované štátom. V tomto období sa spoločnosť začala zaoberať aj zneužívaním a zanedbávaním detí a ich ochranou. Cieľom vtedajších organizácii bolo najmä zabezpečiť novelizáciu zákonov, zostaviť kontrolný a vyšetrovací systém na prevenciu týrania a zneužívania detí, a taktiež obmedziť právomoci rodičov voči deťom. Postupom času dochádzalo v európskych krajinách k prijímaniu právnych aktov, ktoré umožňovali štátu v rôznych formách zasahovať do biologickej rodiny, a dokonca aj tou najzávažnejšou formou – odobrať dieťa biologickým rodičom.  V  Dohovore o právach dieťaťa, ktorý je najratifikovanejším dohovorom všetkých čias, došlo ku  komplexnému vymedzeniu práv dieťaťa, ktoré majú byť rešpektované a chránené zo strany štátu aj zo strany rodičov.

V zmysle čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa musia všetky zmluvné štáty tohto Dohovoru zabezpečiť, aby dieťa nebolo oddelené od svojich rodičov, okrem prípadov, keď je to nevyhnutné pre najlepšie záujmy dieťaťa. Takéto rozhodnutie však musí byť nevyhnutné v mimoriadnom prípade ako je zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi. 

 

2 ODOBERANIE DETÍ BIOLOGICKÝM RODIČOM V KRAJINÁCH EURÓPSKEJ ÚNIE

Zásahy štátu do rodinného prostredia sa v jednotlivých štátoch Európskej únie podstatným spôsobom odlišujú, čo je spôsobené rozdielnosťou legislatív členských krajín, podmienenou nielen ekonomickou vyspelosťou a sociálnym systémom, ale aj právnou kultúrou a históriu v danom štáte. Spájanie krajín na nadnárodnej alebo regionálnej úrovni, a s tým spojená migrácia obyvateľstva, si vyžaduje,  aby isté štandardy v takej citlivej oblasti ako je ochrana detí a rodiny boli dodržiavané vo všetkých štátoch. Otázka intervencie štátu do rodiny, a s tým spojené obmedzovanie rodičovských práv a povinností, tak síce patrí do pôsobnosti jednotlivých štátov, avšak štáty musia spĺňať štandardy stanovené v nadnárodných dokumentoch zameraných na ochranu ľudských práv. Problematike odoberanie detí biologickým rodičom je v súčasnosti venovaná veľká pozornosť najmä v súvislosti s viacerými kontroverznými prípadmi, ktoré sa odohrali v krajinách Európskej únie, a ktoré upriamili pozornosť na veľké množstvo detí odobraných biologickým rodičom. Podľa správy Výboru pre ľudské práva Rady Európy dochádza v najväčšom rozsahu k odoberaniu detí najmä v krajinách s najrozvinutejším sociálnym systémom - vo Veľkej Británii a v škandinávskych krajinách.

 

2.1 Odoberanie detí biologickým rodičom vo Veľkej Británii

Podľa prieskumov dochádza Vo Veľkej Británii každoročne k odňatiu 30 000 detí z ich biologických rodín. Základný právny rámec, ktorý upravuje starostlivosť štátu o detí, a s tým spojené oprávnenia a povinnosti verejných inštitúcii, je vo Veľkej Británii zákon s názvom The Children Act, ktorého pôvodné znenie bolo prijaté v roku 1898. Základným účelom The Children Act je zabezpečovať a chrániť záujmy detí, preto stanovuje oprávnenia a povinnosti štátnych orgánov v tejto oblasti. Aktuálne znenie The Children Act bolo prijaté po smrti osemročnej Victorie Climbie z Pobrežia Slonoviny, ktorá bola utýraná svojimi adoptívnymi rodičmi. V tomto prípade došlo k významnému zlyhaniu anglického sociálneho systému.  Novela The Children Act mala zabrániť tomu, aby sa podobné prípady opakovali. Kľúčovým ustanovením The Children Act je odoberanie detí biologickým rodičom v §2, podľa ktorého sú všetky miestne orgány povinné starať sa o ochranu detí. V praxi to znamená, že všetky osoby vo verejných funkciách – lekári, škola, vrátane množstva agentúr zameriavajúcich sa na práva detí, majú povinnosť ohlásiť akékoľvek podozrenie zo zanedbávania alebo zneužívania dieťaťa. Obdobné ustanovenie je zakotvené aj,  v § 9 Zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, v zmysle ktorého je každý povinný upozorniť príslušný orgán na porušovanie práv dieťaťa. Napriek tomu, že tieto ustanovenia sú obdobné, ich realizácia sa v daných podmienkach uskutočňuje podstatne odlišným spôsobom, čo je dané najmä vysokou mierou právneho povedomia v oblasti ochrany detí vo Veľkej Británii.

Na ochranu detí v núdzi bol vo Veľkej Británii prijatý aj špecializovaný dokument, ktorý obsahuje jednak ustanovenia záväzného, a jednak odporúčacieho charakteru. Týmto kódexom je dokument s názvom Vzájomná spolupráca pri ochrane detí  (Working together to safeguard children), ktorý bol prijatý v roku 1999.  Dokument zaväzuje všetky organizácie na ochranu detí na úzku spoluprácu s ostatnými osobami v záujme ochrany a napĺňania najlepších záujmov detí v súlade s právnymi predpismi prijatými na ich ochranu. 

Ustanovenia The Children Act, ako aj Vzájomnej spolupráce pri ochrane detí, sú v praxi realizované prostredníctvom štátnej inštitúcie Children Social Care - CSC. Akékoľvek  oznámenie o podozrení z ubližovania, zneužívania alebo zanedbávania dieťaťa urobené na polícii alebo núdzovej linke je ihneď posunuté miestnemu orgánu na ochranu detí. Miestny orgán pre ochranu detí má jeden deň od prijatia oznámenia rozhodnúť, ako bude v danom prípade postupovať ďalej. Ak má za to, že dieťaťu nie je a nebolo nijakým spôsobom ubližované, nezačne nijaké ďalšie konanie. V prípade podozrenia môže rozhodnúť, že je potrebné prípad ďalej prešetriť a získať viac informácii. Na základe takto získaných informácii vypracuje tento orgán posudok. Ak obsah posudku naznačuje, že dieťa bolo týrané alebo, že mu hrozí bezprostredné nebezpečenstvo, je potrebné aby sa začalo viesť v danej veci vyšetrovanie, ktoré zabezpečuje sociálny pracovník. Na účely tohto vyšetrovania sa získavajú informácie priamo od dieťaťa, jeho rodičov, členov rodiny a iných osôb, za účelom zistenia, či je dieťa vystavené v biologickej rodine týraniu alebo či mu je inak ubližované. Na základe The Children  Act musí byť vyšetrené každé podozrenie alebo domnienka, že dieťa by mohlo byť ohrozené. V prípade, že dôjde k potvrdeniu takéhoto podozrenia z ohrozovania dieťaťa, môže sociálny pracovník podať návrh na súd, obdobne ako v Slovenskej republike, aby vydal predbežné opatrenie angl. interim care order). 

Účelom predbežného opatrenia v oblasti starostlivosti súdu o maloletých je dočasne upraviť pomery dieťaťa, kým nedôjde k ukončeniu vyšetrovania podozrenia. Tento inštitút je obdobný ako inštitút predbežného opatrenia v SR, na základe ktorého súd dočasne zverí dieťa do starostlivosti osoby, ktorú vo svojom rozhodnutí určí v prípade, ak sa maloleté dieťa ocitne bez akejkoľvek starostlivosti, alebo ak je jeho život, zdravie alebo priaznivý vývoj vážne ohrozený alebo narušený. Súd môže takéto predbežné opatrenie vydať aj bez návrhu alebo na návrh orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Na základe takto vydaného predbežného opatrenia môže byť dieťa odňaté svojim rodičom alebo opatrovníkom po dobu 8 týždňov. Sociálny pracovník, ktorý podá návrh na vydanie opatrenia na súd, musí vypracovať „plán ochrany dieťaťa“. Tento plán zahŕňa všetky podrobnosti o ďalšom živote dieťaťa po jeho odobratí rodičom a jeho monitorovaní, vrátane toho, kde bude dieťa bývať, kam bude chodiť do školy, ako aj úprava jeho ďalšieho vzťahu s rodičmi. Okrem odňatia dieťaťa z domova môže dôjsť aj k vydaniu predbežného opatrenia, na základe ktorého súd uloží zákaz vstupu do obydlia tomu rodičovi, u ktorého je podozrenie  z týrania dieťaťa, pričom dieťa môže zostať v starostlivosti druhého rodiča. Za veľmi výnimočných okolností môže byť dieťa odobraté rodičom na základe policajného nariadenia, a to maximálne po dobu 72 hodín. 

Ak aj po komplexnom prešetrení vecí sú sociálne úrady presvedčené, že je nevyhnutné zveriť dieťa do náhradnej starostlivosti, môžu podať návrh na súd na nariadenie dlhodobej náhradnej starostlivosti o dieťa. Na základe tohto nariadenia preberá miestny úrad rodičovské práva a povinnosti za rodičov alebo opatrovníkov dieťaťa. V zmysle § 31 The Children Act môže súd nariadiť náhradnú starostlivosť iba v prípadoch uvedených v tomto ustanovení, a to v prípade, že dieťa utrpelo vážnu ujmu alebo, že mu hrozí nebezpečenstvo váženej ujmy zo strany jeho rodičov. Na účely The Children Act sa za ujmu spáchanú na dieťati považuje zlé zaobchádzanie, vrátene zneužívania, ako aj poškodzovanie fyzického alebo psychického zdravia dieťaťa alebo jeho zdravého vývoja. 

Hneď po nariadení náhradnej starostlivosti sa začne aplikovať plán starostlivosti o dieťa vypracovaný sociálnymi pracovníkmi. Na základe tohto plánu môže byť dieťa zverené do starostlivosti príbuzných alebo iných členov rodiny, do pestúnskej starostlivosti alebo do detského domova. V niektorých prípadoch plán starostlivosti o dieťa obsahuje aj stanovenie procesu postupného návratu dieťaťa do biologickej rodiny. V prípadoch, kedy podľa názoru sociálnych služieb pre dieťa nie je návrat do biologickej rodiny bezpečný alebo nie je v jeho najlepšom záujme, môže byť dieťa poskytnuté na adopciu. Na adopciu dieťaťa v tomto prípade nie je potrebný súhlas rodičov.

 

2.2. Prípady odoberania detí slovenským rodinám vo Veľkej Británii

Vo Veľkej Británii došlo k viacerým prípadom odňatia detí biologickým rodičom pochádzajúcim zo Slovenska. Najmedializovanejším prípadom bolo odobratie detí Samuela a Martina Boorových. Celá kauza sa začala pred viac ako dvoma rokmi, kedy sociálna služba odobrala Slovenke Ivane Boorovej dve maloleté detí z dôvodu podozrenia z ich zneužívania. Po prešetrení veci súd vo Veľkej Británii rozhodol o ich nútenej adopcii. Odobratie detí sprevádzal rad okolností, ktoré vyvolávali pochybnosti o oprávnenosti a dôvodnosti tohto opatrenia zo strany štátu. O celej kauze informovali slovenské médiá, ktoré zároveň spustili veľkú vlnu protestu proti tomuto zásahu štátu do slovenskej rodiny. Vo Veľkej Británii prebehlo niekoľko pojednávania v danej veci, pričom posledné sa konalo na Kráľovskom súde, ktorý napokon rozhodol o zverení detí do starostlivosti starej matky, ktorá žije na Slovenku. Rozhodnutie v kauze detí Boorových bolo svojím spôsobom prelomové a predstavuje možný precedens, pretože v tomto konaní mala Slovenská republika možnosť vstúpiť do konania ako tretia strana, čo sa v minulosti v podobných prípadoch nestávalo.

K podobnému prípadu došlo aj v kauze 12-ročného Elliota, ktorého britské úrady odobrali jeho slovenskej matke a zverili ho do starostlivosti jeho tety. Tento prípad zmenil nazeranie britských súdov na prípady odoberania detí rodičom pochádzajúcim z iných krajín. Na základe tohto rozsudku bude britská justícia musieť o prípadoch odobratia či adopcie detí rodičom, ktorí nie sú britskými občanmi, informovať krajinu, z ktorej pochádzajú a umožniť jej podieľať sa na danom konaní. V rozsudku bol taktiež zrušený striktný zákaz vyjadrovať sa pre médiá v obdobných prípadoch, avšak tieto vyjadrenia by nemali byť  urobené v angličtine a mali by byť formulované tak, aby bola identita dieťaťa vo Veľkej Británii utajená. Uvedené rozhodnutie sa tak stáva právnym nástrojom pre ďalšie krajiny, ktoré môžu pomôcť svojim občanom čeliacim odoberaniu detí vo Veľkej Británii, často krát nie na základe relevantných dôvodov, aktívne vystupovať v takýchto konaniach. 

 

Je nepochybné, že rozhodnutia v uvedených prípadoch priniesli vývoj problematiky zásahov štátu do rodín pochádzajúcich z iných krajinách. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že každý jeden obyvateľ, ktorý sa rozhodne založiť si rodinu v inom členskom štáte Európskej únie, musí byť pripravený stotožniť sa aj s fungovaním jej právneho a sociálneho systému, ale najmä odlišného právneho povedomia a mentality. Je preto opodstatnené, aby jednotlivé štáty mohli v dostatočnej miere zasahovať do takýchto konaní, a tým poskytovať svojim občanom potrebnú pomoc.

 

2.3 Odoberanie detí biologickým rodičom vo Švédsku

Okrem Veľkej Británie dochádza k veľkému množstvu zásahov štátu do rodiny vo forme odoberania detí biologickým rodičom aj v niektorých škandinávskych krajinách. Podľa správy Výboru pre ľudské práva Rady Európy došlo vo Švédsku od roku 1920 k odobratiu viac ako 300 000 detí a ich umiestneniu do náhradnej starostlivosti. Štatistiky pre ostatné severské krajiny sú o niečo nižšie. Už v roku 2009 Výbor OSN upozornil vo svojej správe na neobvykle vysoký počet detí odnímaných svojím biologickým rodičom vo Švédsku. V tejto súvislosti Výbor OSN odporučil Švédsku zamerať sa na ochranu prirodzeného rodinného prostredia a najmä na to, aby odnímanie dieťaťa a jeho umiestnenie do náhradnej starostlivosti bolo vykonávané len vtedy, keď je to v najlepšom záujme dieťaťa. 

Základný právny rámec verejnej zodpovednosti za deti a mladistvých je vo Švédsku zakotvený v zákone o sociálnych službách. Starostlivosť prostredníctvom štátnych orgánov je v zmysle tohto zákona poskytovaná osobám mladším ako 18 rokov, ak možno predpokladať, že mladému človeku nemôže byť poskytnutá potrebná starostlivosť so súhlasom osoby alebo osôb, ktoré majú na neho väzby. Ak však rodičia dieťaťa neposkytnú súhlas s takýmito opatreniami, môže byť povinná starostlivosť nariadená. Starostlivosť štátnych inštitúcii sa tak mladému človeku poskytuje v prípade, ak nedostatok starostlivosti, zneužívania alebo akékoľvek iné podmienky v rodine znamenajú ohrozenie jeho zdravia alebo psychického či fyzického vývoja. 

 

Základným účelom zákona je ochrana detí, ktoré sa ocitli v nebezpečenstve. Zákon zveruje právomoc v rámci podpory pozitívneho vývoja detí do kompetencie miestnych orgánov - obcí a miest. Za týmto cieľom má každá obec sociálny okresný úrad zložený z dosadených členov, zväčša politikov, ktorým asistujú sociálny pracovníci. Ak sociálni pracovníci považujú za potrebné prijať dieťa do verejnej starostlivosti, podajú správu sociálnej rade, ktorá väčšinou rozhodne v súlade s názorom sociálnych pracovníkov. Rada môže podľa zákona urobiť mimoriadne rozhodnutie, pričom takéto rozhodnutie sociálnej rady musí byť potvrdené na miestnom správnom súde. Správne súdy síce posudzujú prípady nariadenia verejnej starostlivosti, pričom návrhy na vzatie dieťaťa do verejnej starostlivosti podávajú sociálni pracovníci. Z praxe je zrejmé, že správne súdy len veľmi zriedka rozhodujú odlišne ako sociálna rada.

Rodičia aj deti majú zo zákona nárok na verejného obhajcu v správnych konaniach pred súdom. Rodičom a deťom môže byť spoločný obhajca, ale to len v prípade, že medzi nimi nie sú žiadne rozporuplné záujmy. Správny súd však len málokedy určí spoločného obhajcu. Namiesto toho im určí samostatných obhajcov, čo je tiež zväčša založené na odporúčaní sociálnych pracovníkov.

 

Vo Švédsku sa často uplatňuje osobitný právny inštitút, tzv. prenos poručníctva. Prenos poručníctva sa  realizuje v zmysle Rodičovského a poručníckeho zákona nasledovne:

„...Ak sa o dieťa starali a vychovávali ho v súkromnom domove iných ako jeho rodičov a je očividné, že je to najlepšie pre dieťa, tak súčasný vzťah by mal pokračovať a opatrovníctvo by malo byť prenesené na osobu alebo osoby, ktoré dieťa prijali, súd ich vymenuje za jeho opatrovníkov...“ Ekvivalentom prenosu opatrovníctva je vynútená adopcia. Prenosom opatrovníctva nevlastných detí od ich rodičov dôjde k prerušeniu všetkých väzieb, ktoré sú medzi rodičom a dieťaťom a rodič stráca akékoľvek rozhodujúce slovo v živote svojho dieťaťa. Nevlastným rodičom sú naproti tomu poskytované viaceré výhody zo sociálneho zabezpečenia, predstavujúce pomerene vysoké mesačné príjmy poskytovane za vykonávanie náhradnej starostlivosti.

 

Proti rozhodnutiu sociálnej rady sa rodičia môžu odvolať na správny súd. Na druhom stupni rozhoduje odvolací správny súd a napokon najvyšší súd. Odvolanie proti rozhodnutiu najvyššieho súdu môže byť podané iba v prípade, ak bolo povolené. V prípade odňatia dieťaťa biologickým rodičom sú sociálni pracovníci povinní zabezpečiť dieťaťu prijatie do verejnej inštitúcie. Dieťaťu musí byť zabezpečený dostatočný kontakt s jeho biologickou rodinou. Podľa vyjadrení uvedených v správe adresovanej Rade Európy sociálni pracovníci a nevlastní rodičia nielen regulujú návštevné práva biologických rodičov, ale odopierajú im aj právo na korešpondenciu, čím dochádza k úplnej izolácii detí od biologických rodičov. Účel zákona smerovať k opätovnému spojeniu dieťaťa s jeho rodinou však málokedy zodpovedá realite. Podľa viacerých výskumov sa preukázalo, že sociálni pracovníci používajú vo svojich vyšetrovaniach detskej ochrany perzekvujúce stratégie a ignorujú alebo nezískavajú informácie priamo od detí. Pri vyšetrovaní prípadov podozrenia zo zanedbávania alebo zneužívania detí nezískavajú švédske kompetentné orgány skoro žiadne informácie od samotných detí. 

 

Sociálna rada vo Švédsku reguluje návštevy rodičov, a taktiež rozhoduje o utajení bydliska dieťaťa rodičom. Proti takémuto rozhodnutiu sociálnej rady môžu podať odvolanie na správny súd deti aj rodičia. Je však skôr výnimkou, že verejný obhajca, ktorý bol deťom pridelený, má iniciatívu dosiahnuť opätovné stretávanie dieťaťa s rodičmi. K pozitívnemu ovplyvňovaniu vzťahu dieťaťa a biologických rodičov má najmä slúžiť umožnenie telefonického a písomného kontaktu, ako sa uvádza aj v rozsudku ESĽP Eriksson proti Švédsku.

 

2.4 Prípady odobratia detí biologickým rodinám vo Švédsku z pohľadu judikatúry ESĽP

V zmysle judikatúry ESĽP je odňatie dieťaťa z prirodzeného prostredia biologickej rodiny považované za veľmi závažný zásah štátu. Rodičia takto odlúčeného dieťaťa majú právo na to, aby štátne orgány svojimi opatreniami podporovali pozitívne rozvoj vzťahu rodičov a dieťaťa, a aby nakoniec došlo opätovne k zjednoteniu rodiny. Najzávažnejším prípadom odlúčenia dieťaťa z biologickej rodiny je jeho odňatie hneď po narodení. Takéto odňatie sa môže uskutočniť len za veľmi výnimočných okolností, ako judikoval ESĽP vo svojom rozsudku.

Jedným z najznámejších prípadov, v ktorom bola riešená problematika odnímania detí biologickým rodičom a s tým spojené práva a povinnosti je kauza Olsson proti Švédsku.

Sťažnosť na súd podali rodičia troch maloletých detí, ktoré boli umiestnené oddelene do náhradnej starostlivosti v roku 1980. Navrhovatelia podali niekoľko žiadostí o zrušenie náhradnej starostlivosti a po rade zamietnutí sa vec dostala až na švédsky najvyšší súd, ktorý rozhodol o tom, že odobratie detí biologickým rodičom by malo byť zrušené, pričom nariadil, aby postupne začali prípravy na zjednotenie rodiny. Napriek tomu k zjednoteniu rodiny nedošlo, lebo sociálna rada opätovne nariadila náhradnú starostlivosť. Po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov podali Olssonovci sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva, v ktorom sa domáhali najmä porušenia čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Rozhodnutie v tejto veci je jedným z najvýznamnejších judikátov v tejto oblasti, v ktorom ESĽP judikoval:  „...odobratie dieťaťa do náhradnej starostlivosti by malo byť považované za dočasné opatrenie, ktoré bude ukončené ihneď, ako to okolnosti dovolia a každé takto vykonané opatrenie musí byť v súlade s cieľom, ktorým je spojenie biologického rodiča s jeho dieťaťom...“ Okrem práv rodičov riešil ESĽP v tomto rozhodnutí aj vzájomné práva detí, pričom uviedol, že deti môžu vyžadovať právo na rešpektovanie svojho rodinného života jedno voči druhému, a to nezávisle od svojho vzťahu k rodičom. 

 

V právnej veci Eriksson proti Švédsku, podala navrhovateľka sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva, z dôvodu porušenia jej práv priznaných čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Vnútroštátne konanie v tejto veci sa týkalo odňatia Lisy Erikksonovej jej biologickým rodičom v roku 1978, z dôvodu neuspokojivých podmienok v rodine pre život dieťaťa. Lisina matka sa niekoľkokrát domáhala styku s dcérou a zrušenia náhradnej starostlivosti, avšak bez úspechu. A to aj napriek tomu, že v zmysle švédskych zákonov už v roku 1983 neexistovali žiadne dôvody na trvanie nariadenej náhradnej starostlivosti. Predmetom tohto prípadu na základe sťažnosti na ESĽP bola najmä problematika styku dieťaťa s biologickým rodičom, po jeho umiestnení do náhradnej starostlivosti, ktorý bol matke odopieraný.  ESĽP v tomto prípade vyhlásil, že „...prísne a dlhodobé obmedzenie návštev spojené so (šesťročným) zákazom vziať si dieťa (z pestúnskej rodiny), nie je primerané sledovanému legitímnemu cieľu...“.  

 

2.5 Činnosť Rady Európy vo vzťahu k neoprávnenému odoberaniu detí biologickým rodičom

Keďže ochrana rodiny a tomu zodpovedajúcich práv už dávno nepredstavuje len vnútornú záležitosť jednotlivých európskych štátov, dochádza v tejto oblasti aj na nadnárodnej úrovni k vyvíjaniu rôznych aktivít. Tieto opatrenie sa začali vo väčšej miere realizovať najmä v súvislosti s viacerými aktivitami mimovládnych organizácii pre ochranu ľudských práv, ktoré poukazujú na vysoký výskyt prípadov odnímania detí, ktoré sú často krát vykonávané bez relevantných dôvodov alebo na základe vykonštruovaných dôkazov. Vo veľkej miere sa tak začali medializovať príbehy rodičov, najmä cudzincov, ktorým boli odobraté deti v niektorých členských krajinách. 

Ochrana práv dieťaťa je v súčasnosti jednou z kľúčových priorít Rady Európy. O tento cieľ sa snaží tak na národnej, regionálnej, ako aj medzinárodnej úrovni. V tejto súvislosti vydala rada v roku 2005 Odporúčanie na ochranu práv detí žijúcich v rezidenčných inštitúciách (Quality for children Standards for Out-Of-Home Child Care in Europe), ktoré predstavujú štandardy kvality pre deti mimo rodinnej starostlivosti v Európe, ktoré by mali byť v krajinách dodržiavané. 

V rámci tvorby nástrojov, ktoré zabraňujú neoprávnenému odoberaniu detí biologickým rodičom, sa Európska únia angažuje výraznejšie až po medializácii prípadov neoprávneného odberania detí, ktoré sa vyskytli vo viacerých európskych krajinách.  Rada Európy v tejto oblasti prijala Stratégiu práv dieťaťa, ktorá sa má realizovať v rokoch 2012-2015. Cieľom tejto stratégie je účinne propagovať a chrániť práva dieťaťa v rámci vnútorných politík Európskej únie a posilniť snahu členských štátov v tejto oblasti. V rámci realizácie Stratégie práv dieťaťa Rada Európy  deklaruje záväzok zvýšiť ochranu detí v zraniteľnej situácii, vrátane detí v starostlivosti náhradných rodičov. Stratégia má byť podľa vyjadrení rady vedená s cieľom zvýšenia miery zachovávania práv dieťaťa. V tejto súvislosti prijalo parlamentné zhromaždenie Rady Európy 30.11. 2012 dve rezolúcie, ktoré sa týkajú ochrany práv a záujmov detí.  Vydanie predmetných rezolúcii predstavuje snahu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy chrániť práva detí dotknutých odňatím biologickým rodičom a následnou adopciu. Je zrejmé, že toto úsilie je podnietené opakujúcimi sa správami o medzištátnych osvojeniach, pri ktorých nebol sledovaný najlepší záujem dieťaťa.

Prvá rezolúcia sa zameriava na fungovanie rodinných súdov v štátoch Rady Európy a druhá najmä na medzištátne osvojenia detí. V prvej zo spomenutých rezolúcii parlamentné zhromaždenie Rady Európy zdôrazňuje, že deti majú byť oddelené od svojich rodičov len za veľmi výnimočných okolností. V súvislosti s prijatím Rezolúcií parlamentné zhromaždenie Rady Európy poukázalo na to, že rodinné súdy v členský krajinách nefungujú uspokojujúco. Rada Európy vyjadrila v Rezolúciách zásadu, podľa ktorej by predtým, ako je dieťa odobraté svojim biologickým rodičom a zverené do starostlivosti iných osôb alebo inštitúcie, ich vlastným rodinám mala byť poskytnutá pomoc s cieľom preklenúť vzniknuté problémy. V rezolúciách sa zdôrazňuje, že akákoľvek adopcia alebo umiestnenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti iných osôb alebo inštitúcie, musí byť v súlade s medzinárodnými štandardmi, a to najmä Dohovoru o právach dieťaťa. Tieto rezolúcie predstavujú návod pre jednotlivé štáty, ako v takýchto prípadoch postupovať. Štáty by preto zásadám uvedeným v Rezolúciách mali prispôsobiť svoju legislatívu a prax. V prípade, že členský štát bude postupovať v rozpore so uvedenými zásadami, majú účastníci právo podať sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Fakt, že identifikované problémy neboli vyriešené v súlade s Rezolúciou bude ESĽP považovať za priťažujúcu okolnosť. Ak štát neprijme všeobecné opatrenia vyžadované Rezolúciami, ESĽP môže vo svojom rozsudku konštatovať porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takýmto rozsudkom bude venovať zvýšenú pozornosť aj Výbor Ministrov Rady Európy. Ministrom bola v tejto súvislosti zavedená aj nová právomoc, a to Protokolom č. 14,  a to pre prípad, že niektorá zmluvná strana odmieta vykonať konečný rozsudok ESĽP. V takom prípade má Výbor ministrov iniciovať konanie proti tejto zmluvnej strane na ESĽP. V takomto konaní bude rozhodovať veľká komora ESĽP zložená zo 17 sudcov.

Problematika, ktorá je riešená v rezolúcii o medzištátnych adopciách, sa dotýka mnohých krajín, ktoré sú buď v pozícii krajiny „odovzdávacej“ alebo „prijímacej“.  Presunutie dieťaťa do novej rodiny je traumatizujúce, čo je zosilnené tým, že dieťa je súčasne premiestnené do inej krajiny. Preto musí byť takýto zásah vykonaný s najvyššou starostlivosťou, garantovanou právnymi predpismi. Hlavným cieľom osvojenia je nájsť rodinu pre dieťa, nie dieťa pre rodinu. Členské štáty by preto mali prijať a implementovať prísne pravidlá, ktorými zabezpečia dodržiavanie základných práv detí v priebehu všetkých štádiách konania o medzištátnom osvojení.

 

3 ZÁVER

Deti majú právo na starostlivosť rodičov a rodičia majú právo vychovávať svoje deti. K najzávažnejšiemu zásahu do tohto základného práva môže dôjsť len na základe platných právnych noriem, na základe rozhodnutia nezávislého súdu a vždy sledujúc  najlepší záujem dieťaťa a jeho ochranu. V žiadnom prípade nemôže dochádzať k zásahom štátu do rodiny na základe vykonštruovaných alebo nie relevantných dôkazov. Ako naznačujú udalosti, ktoré sa v súvislosti s odoberaním detí biologickým rodičom odohrali v posledných rokoch, hranica medzi tým, kedy štát vyvíja maximálnu snahu na ochranu dieťaťa a kedy sa tieto zásahy realizuje už v neprimeranej miere, je pomerne tenká. Medializované správy rôznych organizácii v oblasti ľudských práva, ako aj konkrétne prípady, naznačujú, že v niektorých krajinách Európskej únie dochádza k alarmujúco vysokému počtu odnímania detí. Je pochopiteľné, že ide o krajiny s najvyspelejšími sociálnymi systémami. V tejto súvislosti je potrebné, aby  jednotlivé štáty Európskej únie zosúladili svoju vnútroštátnu legislatívu s požiadavkami stanovenými na nadnárodnej úrovni, a aby k odobratiu dieťaťa  a následným núteným adopciám detí dochádzalo len v záujme ochrany dieťaťa a jeho záujmov.

 

Použitá literatura

 

 

LAZAR, J. a kol. 2006. Občianske právo hmotné 1. 3. vyd. Bratislava: IURA EDITION, 2006. s. 380. ISBN 9788080783464., str. 352 a nasl.

 Odnímanie detí biologickým rodičom vo Švédsku a iných severských krajinách. Dostupné na internete: http://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=1683

 

MIKUŠOVIČ, D.: Briti zmenili postoj, k sporom o deti nás prizvú častejšie, in: SME, 2014. 

Dostupné na internete: http://www.sme.sk/c/7069699/briti-zmenili-postoj-k-sporom-o-deti-nas-prizvu-castejsie.html 

 

Deti Ivany Bóórovej sú už na Slovensku, zdroj: SITA, in: Pravda, 2013. 

Dostupné na internete: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/252564-deti-ivany-boorovej-su-uz-na slovensku/

 

BALÁŽOVÁ, D.: Cisárová : Šli sme do toho a hrali vabank. In: Pravda, 2012, 

Dostupné na internete:http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/252502-cisarova-sli-sme-do-toho-a-hrali-vabank/

 

The Child protection system in England, Fourth Report of Session 2012-13, House of Commons, London.

Dostupné na internete: http://www.publications.parliament.uk/pa/cm201213/cmselect/cmeduc/137/137.pdf

 

Charta základných práv Európskej únie. 

Dostupné na internete: http://eurlex.europa.eu/sk/treaties/dat/32007X1214/htm/C2007303SK.01000101.htm

 

Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách

Dostupné na internete:http://www.upn.gov.sk/data/pdf/209-1992.pdf

 

Dohovor o právach dieťaťa. 

Dostupné na internete: http://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2012/01/Dohovor-o-pr%C3%A1vach  

 

Rozsudok ESĽP Olsson proti Švédsku č. 1, rozsudok z 24. marca 1988, séria A č. 130, s. 36, ods. 81).

Dostupné na internete: http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/Pages/search.aspx#{"fulltext":["olsson"],"itemid":["001-57548"]}

 

Rozsudok ESĽP Eriksson proti Švédsku- rozhodnutie z 22. júna 1989.

Dostupné na internete:

http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/Pages/search.aspx#{"fulltext":["eriksson"],"documentcollectionid2":["GRANDCHAMBER","CHAMBER"],"itemid":["001-57481"]}

Judgment of the President of the Family Division dealing with the court’s approach to care proceedings concerning children from other European countries, and to reporting restriction orders in such cases. 

Dostupné na internete: http://www.familylawweek.co.uk/site.aspx?i=ed126781

 

Zákon č. 99/1963 Z.z. Občiansky súdny poriadok.

Dostupné na internete: http://www.zakonypreludi.sk/zz/1963-99

 

The Children Act. 

Dostupné na internete: http://www.legislation.gov.uk/ukpga/2004/31/notes/division/2/4/1/4

 

Zákon č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuartele. 

Dostupné na internete: http://is.muni.cz/th/200618/pedf_m/SR_zakon.pdf

 

 

14, feb, 2024

Manželstvo končí, čo ďalej?

foto
Vaše manželstvo je na križovatke a rozhodli ste sa pre rozvod, čím vstupujete do neznámeho právneho teritória. Jana Mikušová Vám v rozhovore pre @akcnemamy poskytne  komplexný náhľad, ako zvládnuť tento---

16, feb, 2024

Pre RTVS o zmenách tretného zákona

foto
Našakolegyňa Katarína Králičková sa v RTVS vyjadrila k aktuálnej otázke zmien trestného zákona.

13, feb, 2024

O manželstve na RTVS

foto
K niektorým právnym aspektom manželstva v Ranných správach RTVS od Jany Mikušovej.

Táto webová stránka používa cookies

Pre personalizáciu obsahu a reklám, pre poskytovanie funkcií sociálnych médií a analýzu návštevnosti využíváme súbory cookie. Informácie o tom, ako náš web používáte, zdieľame so svojími partnermi pre sociálne média, inzercie a analýzy. Partneri tieto údaje môžo skombinovat s ďalšími informáciami, ktoré ste im poskytli alebo ktoré získali v dôsledku toho, že používáte ich služby. V prípade Vášho súhlasu prosím pokračujte pri prehliadaní webovej stránky a stačte OK.
Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.(Viac informácií)

OK

Súbory cookie sú malé textové súbory, ktoré môžu webové stránky používať na zefektívnenie používateľskej skúsenosti.
Zákon uvádza, že na Vašom zariadení môžeme ukladať súbory cookie, ak sú pre prevádzku týchto stránok nevyhnutné. Pre všetky ostatné typy súborov cookie potrebujeme vaše povolenie.
Táto stránka používa rôzne typy súborov cookie. Niektoré súbory cookie sú umiestnené službami tretích strán, ktoré sa zobrazujú na našich stránkach.
Získajte viac informácií o tom, kto sme, ako nás môžete kontaktovať a ako spracovávame osobné údaje v našich Pravidlách ochrany osobných údajov. Váš súhlas sa vzťahuje na nasledujúce domény: www.bratis.law