Individuálny pracovnoprávny spor (2. časť)

30. marec 2023

JUDr. Jana Mikušová

Odklon od sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania

Nová úprava individuálnych pracovnoprávnych sporov, ktorá bola zakotvená prijatím CSP, modifikuje aj sudcovskú a zákonnú koncentráciu konania. Uvedené je vyjadrené v § 320 CSP, podľa ktorého „zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.“ Toto ustanovenie v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu (rovnako ako v prípade antidiskriminačných sporov) predstavuje zásadný odklon od všeobecného procesného postupu súdu, ktorý smeruje k tomu, aby vec bola v čo najkratšom čase prejednaná a rozhodnutá.

V rámci civilného procesu vo všeobecnosti sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Podľa § 153 ods. 1 CSP prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Uvedené ustanovenie vyjadruje tzv. sudcovskú koncentráciu konania. Podľa ustanovenia upravujúceho zákonnú koncentráciu konania (§ 154 CSP) prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

Podľa komentára k CSP predkladanie a označovanie skutočností a dôkazných prostriedkov na preukázanie tvrdení strán sporu predstavuje procesnú aktivitu, ktorá je charakteristická pre sporové konanie. Možno konštatovať, že vyplýva z kontradiktórnej povahy sporového konania, ktorého podstatou je protichodnosť záujmov strán sporu, na bránenie a uplatňovanie ktorých využívajú prostriedky procesného útoku a procesnej obrany.

Deformáciou zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu sa uplatňuje snaha o vyrovnanie prirodzenej nerovnosti medzi stranami tohto sporu – zamestnancom a zamestnávateľom. Zjednodušene povedané, na strane zamestnanca, ktorý predstavuje slabšiu stranu sporu, pretože nemá k dispozícii také možnosti a najmä prostriedky ako zamestnávateľ, sa neuplatnia ustanovenia, resp. obmedzenia zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania. Tento odklon je v odbornej literatúre odôvodnený snahou o dosiahnutie a zabezpečenie zásady „rovnosti zbraní“ medzi stranami. Ako sme už uviedli, táto snaha vychádza najmä z toho, že zamestnanec nemá často taký prístup k dôkazným prostriedkom, aby ich uplatnil v súlade s ustanoveniami o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania.

Vo všeobecnosti sa vychádza z toho, že na zabezpečenie hospodárnosti a účelnosti individuálneho pracovnoprávneho sporu je potrebné, aby zamestnanec mohol a bol schopný predložiť dôkazy, ktorými bude úspešne brániť svoje právo a zvýši tak svoje šance v konaní. Vo svojej podstate tým predmetné ustanovenie CSP zabezpečuje zamestnancovi v individuálnom pracovnoprávnom spore rovnakú možnosť uplatnenia dôkazov a dôkazných tvrdení ako zamestnávateľovi, keďže zmierňuje zamestnancovi prekážky v prístupe k nim. V zmysle právnej teórie (s čím sa aj stotožňujeme), v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu hospodárnosť konania ustupuje jeho účelu, ktorý v tomto prípade spočíva vo vydaní spravodlivého rozhodnutia. Aj napriek tomuto odklonu treba však brať do úvahy aj základné ľudské právo na rozhodnutie vo veci samej v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov.

Modifikácia zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania, čiže ponechanie možnosti zamestnancovi uplatniť dôkazy a dôkazné prostriedky až do skončenia konania, t. j. do vyhlásenia rozhodnutia súdu sa aplikuje aj v prípade, že je zamestnanec zastúpený advokátom, resp. odborovou organizáciou, teda má kvalifikovanú právnu pomoc. V tejto súvislosti vzniká otázka, či je takýto odklon od všeobecnej úpravy koncentrácie konania primeraný.

V prípade, že zamestnanec disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením, a to najmä vo forme advokáta, treba sa zaoberať otázkou, či takýto odklon nepredstavuje neprimeranú výhodu pre zamestnanca a neporušuje oprávnené záujmy zamestnávateľa ako druhej strany sporu. Podľa nášho názoru, v danom prípade už nedochádza k vyrovnaniu procesného postavenia strán v individuálnom pracovnoprávnom spore, ale k ich narušeniu a oslabeniu vo vzťahu k zamestnávateľovi. V prípade, že je zamestnanec riadne zastúpený advokátom, považujeme takýto odklon od zákonnej koncentrácie konania v rozpore so zásadou „rovnosti zbraní“ v neprospech zamestnávateľa.

Polemizovať sa dá vo vzťahu k zastúpeniu odborovou organizáciou, keďže jej členovia zväčša nemajú právnické vzdelanie, právna pomoc je im poskytovaná externe. Ak vychádzame z toho, že odborová organizácia zabezpečuje poskytovanie právnej pomoci a právnych rád externe advokátom alebo advokátskou kanceláriou, domnievame sa, že aj v prípade zastupovania zamestnanca odborovou organizáciou v spore predstavuje odklon od všeobecnej úpravy koncentrácie konania procesnú výnimku, ktorá je neprimeraná svojmu cieľu a nerešpektuje oprávnené záujmy zamestnávateľa. V tejto súvislosti by sme aj navrhovali úpravu tohto ustanovenia CSP, ktoré by vylučovalo tento odklon v prípade procesného zastúpenia zamestnanca kvalifikovanou právnou pomocou – advokátom alebo odborovou organizáciou.

Použitie ustanovení rozsudku pre zmeškanie

Rozsudok pre zmeškanie predstavuje veľmi špecifické rozhodnutie súdu, ktoré vychádza z pasivity jednej z procesných strán a neteší sa veľkej obľube v praxi. Vydanie rozsudku pre zmeškanie je upravené v § 273 CSP, podľa ktorého súd môže aj bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak uznesením uložil žalovanému povinnosť vyjadriť sa k žalobe a v tomto svojom vyjadrení uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva, a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a žalovaný túto svoju povinnosť bez vážneho dôvodu nesplnil, bol o následkoch takéhoto konania v uznesení poučený a toto uznesenie bolo doručené do vlastných rúk.

Rovnako môže súd rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v prípade, ak sa žalovaný nedostavil na pojednávanie, hoci bol naň riadne predvolaný a o následkoch nedostavenia sa na pojednávanie bol poučený vrátane možnosti vydať rozsudok pre zmeškanie a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Ak súd v uvedených prípadoch rozhodne rozsudkom pre zmeškanie, odôvodnenie takéhoto rozsudku obsahuje len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie (§ 275 CSP).

Rovnako môže súd postupovať aj v opačnom prípade, teda v prípade „zmeškania“ žalobcu. To znamená, ak sa žalobca nedostaví na pojednávanie, hoci bol naň riadne predvolaný a svoju neúčasť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami.

Čo sa týka vážnych okolností na účely ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní, resp. procesnej pasivity, judikatúra ich ďalej definuje ako také okolnosti, ktoré nastali neočakávane, boli príčinou, že sa účastník nemohol dostaviť na pojednávanie, resp. nemohol vopred a riadne svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, a ktoré za danej situácie možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie konania. Za ospravedlniteľný dôvod nie je možné považovať okolnosť, ktorá účastníkovi, resp. jeho právnemu zástupcovi bola známa (nutnosť využiť lekársku pomoc nastala v značnom predstihu/čase pred nariadením pojednávania, ktorá mu objektívne znemožňovala účasť na pojednávaní, avšak žiadne objektívne okolnosti nebránili tomu, aby svoju neúčasť na pojednávaní včas ospravedlnil).

Z uvedeného vyplýva, že základným predpokladom pre vydanie rozsudku pre zmeškanie je „zmeškanie“ úkonu na strane žalobcu alebo na strane žalovaného, čiže procesná pasivita jednej zo strán. Podľa komentára k príslušným ustanoveniam CSP, strany sporu sú pasívne vtedy, ak si neplnia základné povinnosti, ktoré im vyplývajú z ich postavenia strán civilného konania a ktoré vyplývajú zo zásady kontradiktórnosti konania.

Vydanie rozsudku pre zmeškanie je však v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu vylúčené, ak by mal byť vydaný v neprospech zamestnanca, čiže v prípade, ak by stranou sporu (žalobcom alebo žalovaným), ktorá „zmeškala“ úkon, bol zamestnanec. Opätovne ide o odklon od všeobecnej úpravy civilného konania, ktorý je upravený v § 321 CSP, podľa ktorého ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie sa nepoužijú, ak by mal byť tento rozsudok v neprospech zamestnanca.

V tomto prípade možno opätovne konštatovať, že ide o aplikáciu ochrannej funkcie civilného sporového konania, ktorá spočíva v neaplikovateľnosti rozsudku pre zmeškanie zamestnanca v individuálnych pracovnoprávnych sporoch. Podľa právnej teórie je procesná pasivita zamestnanca, či už vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, málo pravdepodobná, avšak nie je možné ju celkom vylúčiť. V záujme ochrany zamestnanca ako slabšej strany došlo k zakotveniu tohto odklonu v snahe, aby nebol na svojich právach ukrátený vydaním rozsudku pre zmeškanie, resp. kontumačného rozsudku. V prípade, že sa procesnej pasivity dopustí zamestnávateľ, je však vydanie rozsudku pre zmeškanie prípustné.

Opäť aj v tomto prípade zákonodarca nerozlišuje situáciu, keď je zamestnanec v konaní právne zastúpený advokátom alebo odborovou organizáciou, teda, že mu je poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc. V takom prípade tento odklon považujeme rovnako ako v prípade vylúčenia zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania v individuálnom pracovnoprávnom spore za pomerne nevyvážený. Ak zamestnanec disponuje kvalifikovanou právnou pomocou, je podľa nášho názoru zodpovednosťou právneho zástupcu, aby nedošlo k zmeškaniu úkonu, resp. ak by k nemu došlo, aby takáto udalosť bola riadne ospravedlnená.

Pojednávanie

Pri analyzovaní právnej úpravy, resp. odlišností právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu v porovnaní so všeobecným civilným procesom, treba poukázať aj na odklon týkajúci sa prejednania veci na pojednávaní. Podľa čl. 12 Základných princípov CSP platí, že na prejednanie veci sa nariaďuje ústne pojednávanie, ak zákon neustanovuje inak. V prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu, CSP v § 322 ustanovuje, že:

„Súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak s tým strany súhlasia a neodporuje to účelu zákona.“

Vo všeobecnosti platí, že pojednávanie je vždy verejné. Verejnosť môže byť z pojednávania vylúčená, len ak by verejné prejednanie sporu ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, citlivých informácií a skutočností chránených podľa osobitného predpisu alebo dôležitý záujem strany alebo svedka. Aj keď nie sú splnené uvedené podmienky na vylúčenie verejnosti, súd môže z dôvodov hodných osobitného zreteľa odoprieť prístup na pojednávanie jednotlivým osobám.[5] Prejednanie veci na pojednávaní je tak vyjadrením zásady verejnosti konania, ktorá patrí k ústavným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Súčasne, ako konštatoval aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí, s verejným prerokovaním veci súvisí aj princíp ústnosti a bezprostrednosti a právo vyjadriť sa ku všetkým dokazovaným skutočnostiam. V inom svojom rozhodnutí Ústavný súd SR upresňuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 3, 5 a 8:

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho právach alebo záväzkoch, alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti  v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých detí, alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu požadovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti...“

Ako sme už skôr uviedli, CSP formuluje výnimky z verejného prejednania veci  v prípadoch, keď je to potrebné na zabezpečenie účelu konania, ochranu účastníkov a ich záujmov. V prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu však zákonodarca zakotvil výnimku z verejného prejednania veci vo forme pojednávania v prípade, že strany sporu súhlasia s návrhom súdu na rozhodnutie vo veci samej bez nariadenia pojednávania. V tomto prípade tak ide o výnimku a odklon od zásady ústnosti a verejnosti civilného sporového konania.

V rámci tohto ustanovenia upravujúceho individuálny pracovnoprávny spor sa predpokladá procesná aktivita strán – zamestnanca a zamestnávateľa, ktorí vyjadria svoj súhlas s návrhom súdu, aby konkrétna vec bola prejednaná a rozhodnutá bez nariadenia pojednávania. Právna teória zdôrazňuje, že takémuto návrhu súdu musí predchádzať dôsledná analýza konkrétneho prípadu o možnosti jeho rozhodnutia aj bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti konštatujeme, že v praxi advokáta zameriavajúceho sa na pracovnoprávne spory sme sa nestretli so situáciou, keď by súd stranám navrhoval prejednanie a rozhodnutie veci bez pojednávania. Je na tomto mieste aj pomerne náročné formulovať situáciu, ktorá by bola považovaná za podklad na takýto návrh súdu.

Možno sa určite stotožniť s názormi právnych teoretikov, podľa ktorých má nariadenie pojednávania na prejednanie pracovnoprávnych sporov jednoznačnú prioritu. Takýto prístup vyjadruje aj súlad so základnými princípmi civilného sporového konania. Súd je totiž prostredníctvom procesného inštitútu pojednávania a z toho vyplývajúceho uplatňovania zásady verejnosti kontrolovaný vo svojej činnosti a súčasne v postupe vo vzťahu k stranám sporu. Rovnako možno konštatovať, že prejednaním veci na verejnom pojednávaní je zabezpečené aj výchovné pôsobenie týkajúce sa vnímania postavenia zamestnanca ako slabšej strany sporu vzhľadom na podriadenosť zamestnanca voči zamestnávateľovi a tiež preventívne v snahe zabrániť možnému zneužívaniu nadriadeného postavenia zamestnávateľom.

V tejto súvislosti profesorka Krsková uvádza: „Problém súdneho rituálu je koniec koncov aj politickým problémom, pretože má dočinenia s právom každého na verejný, slušný, naozaj kontradiktórny proces. Proces treba rámcovať symbolmi, pretože každý detail má svoju dôležitosť, prispieva k odhaľovaniu pravdy a spravodlivosti, hoci priamu užitočnosť symbolického vesmíru, v ktorom sa odohráva proces a realizuje právo, ani nemusíme postrehnúť. Symbol má preskriptívnu funkciu: insígnie moci nielen signalizujú prítomnosť autority, ale vyžadujú aj rešpekt k nej. Ako inak vytvoríme na pojednávaní slávnostnú atmosféru, budiacu rešpekt? Symboly spájajú jedincov patriacich do tej istej spoločenskej skupiny, sú pre nich obranným valom, prispievajú k identite právnického povolania. Rituál umožňuje obnoviť dôveru v štát, v jeho schopnosť prostredníctvom súdnictva rekonštruovať spoločenský a právny poriadok. Ak zabudneme na rituál tradičného pojednávania s jeho princípmi kontradiktórnosti a verejnosti, potom zmizne rozdiel medzi súdnictvom a exekutívou, stratí sa deľba moci. A to už máme dočinenia s ohrozením ľudských práv.“

Podporné použitie všeobecných ustanovení o konaní

CSP v prípade právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu napokon zakotvuje aj zásadu susbsidiárneho aplikovania všeobecných ustanovení upravujúcich postup súdu a strán sporu v civilnom sporovom konaní. Konkrétne podľa § 323 CSP na konanie podľa tohto dielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak.

Možno konštatovať, že týmto ustanovením je vyjadrený vzťah medzi osobitnými ustanoveniami upravujúcimi odklony od všeobecných ustanovení civilného procesu v prípade individuálnych pracovnoprávnych vzťahov a zvyšnými ustanoveniami CSP, ktoré poskytujú týmto odklonom určitú podporu. Rovnako, primerané použitie všeobecných ustanovení CSP na individuálny pracovnoprávny spor dopĺňa úpravu konania v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu tak, aby bolo zabezpečené spravodlivé a časovo primerané prejednanie a rozhodnutie tohto sporu.

Podľa nášho názoru ide o pomerne štandardný postup zákonodarcu, keďže § 316 až 322 CSP vo svojej podstate upravujú len špecifické odlišnosti a odlišné postupy v prípade vedenia, prejednávania a rozhodovania individuálnych pracovnoprávnych sporov. Táto úprava nie je komplexná, čiže treba aj na tento druh civilného procesu aplikovať všeobecné ustanovenia CSP v otázkach, v ktorých osobitná úprava mlčí, resp. ich neupravuje. Samozrejme, vždy je potrebné zohľadniť a aplikovať odlišnosť alebo odklony uvedené v tejto časti zákona.

Zdroj: Individuálny pracovnoprávny spor (2. časť) | pracovnepravo.sk

« »