Pracovné spory v SR a ČR -1. časť
17. január 2025
Jana Mikušová
Pracovnoprávny spor v Českej republike a na Slovensku
Väčšina právnych predpisov prijímaná na Slovensku už od čias vzniku samostatnej Slovenskej republiky bola výrazným spôsobom inšpirovaná právnymi predpismi platnými v Českej republike. Nebolo tomu inak ani v rámci úpravy občianskeho súdneho konania, v súčasnosti na Slovensku označovaného ako civilné sporové konanie. Desaťročia platili v oboch krajinách obdobné právne predpisy, a to zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ako „OSP“), ktorý bol v Slovenskej republike platný a účinný do 30.06.2016 a zákon č. 99/1963 Sb. Občanský soudní řád (ďalej len ako „OSŘ“), ktorý je v Českej republike platný doposiaľ.
V Slovenskej republike došlo k zásadnej zmene v právnej úprave civilného sporového konania jeho rekodifikáciou v roku 2016, a to najmä prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“) a zákona č. 161/2016 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len ako „CMP“). Rekodifikáciou procesných kódexov došlo k viacerým zmenám vo vedení civilného sporového konania, a to jednak formálnym a štrukturálnym, ale aj obsahovým.
Jednou z najzásadnejších zmien bolo zakotvenie osobitnej právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu, ktorý nebol v rámci pôvodnej právnej úpravy takto komplexne a ucelene riešený. Právna úprava individuálneho pracovnoprávneho sporu obsiahnutá v CSP priniesla viacero významných odklonov v rámci vedenia civilného sporového konania, ktorého predmetom je pracovnoprávny spor, v porovnaní so všeobecnou úpravou civilného sporového konania. Zákonodarca odôvodňuje zakotvenie týchto odklonov snahou o vyrovnanie nerovnovážneho postavenia zamestnanca a zamestnávateľa v rámci pracovnoprávneho vzťahu, v ktorom zamestnanec vystupuje v postavení tzv. „slabšej strany“.
V rámci právnej úpravy platnej v Českej republike a zakotvenej v OSŘ nie je osobitne upravený inštitút individuálneho pracovnoprávneho sporu. Akékoľvek odklony od všeobecnej úpravy vedenia občianskeho súdneho konania v prípade, ak je jeho stranou, či už žalobcom alebo žalovaným zamestnanec, sú upravené čiastkovo a roztrúsene v rámci jednotlivých ustanovení OSŘ. Celkovo je týchto odklonov v porovnaní s platnou právnou úpravou na území Slovenskej republiky podstatne menej a dokonca judikatúra českých súdov priamo vylučuje aplikáciu niektorých odklonov od všeobecnej právnej úpravy civilného sporového konania v prípade, že jedným z účastníkov konania je zamestnanec, ktoré sú v Slovenskej republike upravené v rámci právnej úpravy inštitútu individuálneho pracovnoprávneho sporu.
Individuálny pracovnoprávny spor
Pojem a právna úprava
V rámci pracovnoprávnych vzťahov sa môžu objaviť situácie, keď sa účastníci pracovnoprávneho vzťahu dostávajú do sporu. V právnom zmysle slova považujeme za spor konflikt názorov nositeľov práv a povinností z konkrétnych právnych vzťahov, kde aspoň jeden vystupuje v právnom záujme ochrany svojho subjektívneho práva. Pracovnoprávnym sporom môže byť len spor v rámci a na základe pracovnoprávnych vzťahov. Je pochopiteľné, že najmä v individuálnych pracovnoprávnych vzťahoch pri značnej frekvencii realizácie práv a povinností v dennom živote dochádza k rozporom, nezhodám v názoroch a podobne, ktoré môžu vyústiť až do toho, že sa oprávnený subjekt domáha svojho práva formou jeho procesného uplatnenia pred príslušným orgánom. Spory z pracovnoprávnych vzťahov riešia súdy v rámci civilného sporového konania. Podľa právnej teórie spory v pracovnoprávnych vzťahoch vznikajú tým, že subjekty pracovnoprávnych vzťahov porušujú svoje práva alebo nedodržiavajú svoje povinnosti. Keďže z hľadiska predmetu rozdeľujeme pracovnoprávne vzťahy na individuálne a kolektívne, tak prirodzene aj spory, ktoré v týchto vzťahoch vznikajú, delíme na spory individuálne a kolektívne. Pracovné právo ako samostatné odvetvie právneho poriadku počíta aj s touto situáciou a upravuje vo svojich normách niekoľko postupov na riešenie vzniknutých sporov. V rámci osobitnej úpravy riešenia individuálnych pracovnoprávnych sporov sa pracovné právo opiera o základnú normu občianskeho práva procesného, teda o CSP.
Zákonný pojem individuálny pracovnoprávny spor bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zakotvený až rekodifikáciou právnej úpravy civilného sporového konania a prijatím nových procesných kódexov v roku 2016. Právna úprava individuálneho pracovnoprávneho sporu sa nachádza v CSP , a to konkrétne v treťom diele druhej hlavy CSP, ktorý upravuje spory s ochranou slabšej strany. Ustanovenie § 316 CSP obsahuje zákonnú definíciu individuálneho pracovnoprávneho sporu, podľa ktorej je individuálnym pracovnoprávnym sporom spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov. Za individuálny pracovnoprávny spor sa považuje aj spor, ktorý vyplýva zo zásady rovnakého zaobchádzania, ak súvisí s individuálnym pracovnoprávnym sporom. CSP bližšie necharakterizuje individuálne pracovnoprávne spory. Vychádzať je preto nutné z hmotnoprávnej teórie, ktorá napriek absencii ustálenej definície vníma individuálne pracovnoprávne spory ako spory vyplývajúce zo vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako individuálnymi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu so vzájomnými právami a povinnosťami, ktoré vznikajú pri výkone závislej práce. To znamená, že za pracovnoprávny spor je potrebné považovať akýkoľvek spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom v rámci pracovnoprávneho vzťahu. V tomto ohľade sem možno zaradiť pomerne široký okruh možných sporov vrátane sporov vyplývajúcich z porušenia konkurenčnej doložky upravenej v pracovnej zmluve, ako aj spory o náhradu škody, ku ktorej došlo počas pracovného pomeru a pod., vrátane antidiskriminačných sporov, ktoré medzi individuálne pracovnoprávne spory zaraďuje priamo CSP. V prípade sporov vyplývajúcich z ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti podľa zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za predpokladu, že zamestnanec je takýmto oznamovateľom, v závislosti od povahy sporu môže ísť o individuálny pracovnoprávny spor (napríklad, ak je predmetom sporu neplatné skončenie pracovného pomeru z dôvodu jeho účelovosti a zamestnanec súčasne oznámil protispoločenskú činnosť zamestnávateľa podľa predpisov o whistleblowingu, v takom prípade súčasne požíva ochranu prostriedkami zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti).
V zásade možno konštatovať, že pod pojem individuálny pracovnoprávny spor možno zaradiť aj pracovnoprávny spor medzi zamestnávateľom a osobou, ktorá vykonáva prácu na základe dohôd o práci mimopracovného pomeru. Uvedené možno vyvodiť priamo z definície individuálneho pracovnoprávneho sporu, ktorá používa ústredné pojmy – zamestnanec a zamestnávateľ, pracovnoprávne a iné obdobné vzťahy. Zákonník práce definuje zamestnanca v § 11 ako fyzickú osobu, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný právny predpis, aj v obdobných právnych vzťahoch, vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo odmenu. Obdobne v § 223 a nasl. Zákonníka práce, ktoré upravujú dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, sa konštatuje, že na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa vzťahujú ustanovenia prvej časti Zákonníka práce. Prvá časť Zákonníka práce upravuje práve pracovnoprávne vzťahy, pojem a postavenie zamestnanca a zamestnávateľa. Fakt, že aj osoba, ktorá vykonáva prácu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, požíva v rámci súdneho sporu, resp. individuálneho pracovnoprávneho sporu postavenie slabšej strany a tomu zodpovedajúce procesné „výhody“, je podľa nášho názoru logická, avšak vo vzťahu k rozsahu jednotlivých odklonov zakotvených v rámci individuálneho pracovnoprávneho sporu je pomerne neracionálna. Osoby vykonávajúce práce na základe dohôd mimo pracovného pomeru tak v prípade pracovnoprávneho sporu požívajú ochranu, ktorá je v značnej nerovnováhe s rozsahom a povahou nimi vykonávanej práce.
Zakotvenie osobitnej právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu vychádzalo z viacerých predpokladov a osobitostí pracovnoprávnych vzťahov. Právna teória odôvodňuje prijatie tejto celkom osobitnej právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu univerzálne prijímaným názorom, že pracovné právo je často vyčleňované zo súkromnoprávnych disciplín, keďže má sčasti súkromnoprávny a sčasti verejnoprávny charakter. Uvedené je determinované najmä tým, že v žiadnom z právnych odvetví slovenského právneho poriadku nie je toľko kogentných noriem, ktoré dané vzťahy upravujú. K zosilneniu vplyvu kogentných ustanovení na obsah pracovného pomeru došlo aj pod vplyvom vývoja práva Európskej Únie v oblasti ochrany zamestnanca, ako aj zákazu diskriminácie. Ako sme uviedli už v úvode, základnou črtou pracovného práva je právna úprava vzťahov pri realizácii závislej práce, ktoré možno rozdeliť na individuálne a kolektívne. Je preto aj nevyhnutné rozlišovať subjekty pracovnoprávnych vzťahov, ktoré vstupujú buď do individuálnych, alebo do kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Závislá práca je definovaná Zákonníkom práce ako práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Na základe charakteristických znakov závislej práce je prirodzene odvoditeľné aj špecifické postavenie subjektov pracovnoprávnych vzťahov. Z týchto definičných znakov rovnako vyplýva zásadná skutočnosť pre vnímanie problematiky tzv. slabšej strany, a teda podriadeného postavenia zamestnanca voči zamestnávateľovi. V danom prípade právna úprava vychádza z toho, že toto nadradené postavenie zamestnávateľa je potrebné kompenzovať zvýšenou ochranou zamestnanca, ktorá sa objavuje v pracovnoprávnych predpisoch. Zamestnanca tak v danom prípade môžeme charakterizovať ako tzv. slabší subjekt práva. Ochrana zamestnanca vyplývajúca z pracovnoprávnych predpisov sa pretavila aj do CSP ako základného kódexu procesného práva.
Postavenie zamestnanca ako slabšej strany je pomerne komplikované najmä v sporoch vyplývajúcich z vykonávania konkurenčnej činnosti zamestnancom vo vzťahu k zamestnávateľovi, za použitia know how, ktoré zamestnanec získal počas výkonu práce pre zamestnávateľa. V prípade, že zamestnanec porušil ustanovenia konkurenčnej doložky zakotvenej v pracovnej zmluve, spor vyvolaný z týchto nárokov predstavuje individuálny pracovnoprávny spor. Ak zamestnanec vykonáva podnikateľskú činnosť vo forme obchodnej spoločnosti alebo ako fyzická osoba podnikateľ, ktoré napĺňa niektorý zo znakov nekalosúťažného konania, prichádza do úvahy využitie prostriedkov ochrany pred nekalosúťažným konaním. V rámci takto vedeného súdneho sporu už napríklad bývalý zamestnanec, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť, a zamestnávateľ vystupujú ako rovnocenné subjekty a ochrana vyplývajúca z odklonov zakotvených pre individuálny pracovnoprávny spor sa na zamestnanca neaplikuje.
Právna úprava občianskeho súdneho konania v Českej republike, ktorá sa do účinnosti CSP v roku 2016 takmer identicky uplatňovala aj v Slovenskej republike prostredníctvom Občianskeho súdneho poriadku, vymedzenie pojmu individuálny pracovnoprávny spor alebo pracovnoprávny spor neobsahuje. Miroslav Hromada vo svojej monografii s názvom Pracovněprávní spory konkrétne uvádza, že pravidlá pre pracovné veci nie sú v OSŘ upravené systematicky, ale sú roztrúsené naprieč celým zákonom.
OSŘ používa termín pracovné veci, avšak tento bližšie nedefinuje. Pri súčasnom vzťahu Občianskeho zákonníka a Zákonníka práce sa však podľa Hromadu nedá uspokojiť s jednoduchou definíciou, že pracovnou vecou je všetko, čo sa týka právnych vzťahov v pracovnoprávnych veciach. Je preto potrebné sa zaoberať aj hraničnými prípadmi a hľadať v nich kritéria pre určenie, že v danom prípade ide o pracovnoprávne veci.
HLAVSA, P. 1978. Koncepce a právní úprava řešení pracovních sporů. Praha : Acta universitatis carolinae Iuridica, s. 13.
KALENSKÁ, M. 2007. Pracovněprávní spory a jejich řešení. In Aplikované právo. 2007, č. 2. s. 5.
OLŠOVSKÁ, A., LÁCLAVIKOVÁ, M. 2016. Zákonník práce a jeho variácie (vybrané inštitúty). 2016., Trnava, Veda- Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, ISBN: 978-80-224-1569-9.
Pozri aj § 316 CSP.
NEVICKÁ, D. 2019. Individuálne pracovnoprávne spory. In Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae Tomus XXXVIII. 2019, č. 2, s. 244 a nasl.
§ 1 ods. 2 Zákonníka práce.
Pozri aj HROMADA, M. 2015. Pracovněprávni spory. Praha : C. H. Beck, 2015, strana VII.