Blog.

{MASNews::autoShow()}

Pracovné spory v SR a ČR - 4. časť

29. január 2025

Janka Mikušová, Radka Sláviková

Pracovnoprávny spor v Českej republike a na Slovensku (4)

Priebeh pojednávania         

Nová právna úprava individuálnych pracovnoprávnych sporov, ktorá bola zakotvená rekodifikáciou civilného práva procesného na Slovensku, modifikuje aj sudcovskú a zákonnú koncentráciu konania. Odklon od sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania v rámci individuálneho pracovnoprávneho sporu je vyjadrený v ustanovení § 320 CSP, podľa ktorého zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na podporu svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.

Odklon od uplatňovania všeobecnej zásady civilného sporového konania – sudcovskej a zákonnej koncentrácie je zásadný a smeruje k tomu, aby vec bola v čo najkratšom čase prejednaná a rozhodnutá. V rámci všeobecnej právnej úpravy civilného sporového konania sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo zo zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Toto ustanovenie vyjadruje tzv. sudcovskú koncentráciu konania. Podľa ustanovenia upravujúceho zákonnú koncentráciu konania prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Podľa komentára k CSP predkladanie a označovanie skutočností a dôkazných prostriedkov na preukázanie tvrdení strán sporu predstavuje procesnú aktivitu, ktorá je charakteristická pre sporové konanie. Možno konštatovať, že vyplýva z kontradiktórnej povahy sporového konania, ktorého podstatou je protichodnosť záujmov strán sporu, na bránenie a uplatňovanie ktorých využívajú prostriedky procesného útoku a procesnej obrany.

Deformáciou zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu sa uplatňuje snaha o vyrovnanie prirodzenej nerovnosti medzi stranami individuálneho pracovnoprávneho sporu – zamestnancom a zamestnávateľom. Zjednodušene povedané, na strane zamestnanca, ktorý predstavuje slabšiu stranu sporu, pretože nemá k dispozícii také možnosti, a najmä prostriedky ako zamestnávateľ, sa neuplatnia ustanovenia, resp. obmedzenia zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania. Odklon od sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania, ktorá sa aplikuje v rámci všeobecnej právnej úpravy civilného sporového konania, je v odbornej literatúre odôvodnený snahou o dosiahnutie a zabezpečenie zásady „rovnosti zbraní“ medzi stranami. Zákonný odklon od sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu vychádza z toho, že zamestnanec nemá často taký prístup k dôkazným prostriedkom, aby ich uplatnil v súlade so všeobecnými ustanoveniami o koncentrácii konania. Na zabezpečenie hospodárnosti a účelnosti individuálneho pracovnoprávneho sporu je potrebné, aby zamestnanec mohol a bol schopný predložiť dôkazy, ktorými bude úspešne brániť svoje právo a zvýši tak svoje šance v konaní. Výklad k ustanoveniu o odklone od všeobecnej právnej úpravy koncentrácie konania uvádza, že takýto prístup zabezpečuje zamestnancovi v individuálnom pracovnoprávnom spore rovnakú možnosť uplatnenia dôkazov a dôkazných tvrdení ako zamestnávateľovi, keďže zmierňuje zamestnancovi prekážky v prístupe k nim. V prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu hospodárnosť konania ustupuje jeho účelu, ktorý spočíva vo vydaní spravodlivého rozhodnutia. Je však potrebné zdôrazniť, že aj napriek odklonu od zákonnej a sudcovskej koncentrácie v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu je potrebné brať na zreteľ aj základné ľudské právo na rozhodnutie vo veci samej v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov.

Modifikácia zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania, čiže ponechanie možnosti zamestnancovi uplatniť dôkazy a dôkazné prostriedky až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, sa aplikuje aj v prípade, že zamestnanec je zastúpený advokátom, resp. odborovou organizáciou, teda má kvalifikovanú právnu pomoc. Vyvstáva tu otázka, či je spomenutý odklon od všeobecnej úpravy koncentrácie konania primeraný. V prípade, že zamestnanec disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením, a to najmä vo forme advokáta, je potrebné sa zaoberať otázkou, či takýto odklon nepredstavuje neprimeranú výhodu pre zamestnanca a neporušuje oprávnené záujmy zamestnávateľa ako druhej strany sporu. Sme toho názoru, že v danom prípade už nedochádza k vyrovnaniu procesného postavenia strán v individuálnom pracovnoprávnom spore, ale k ich narušeniu a oslabeniu vo vzťahu k zamestnávateľovi. Ak je zamestnanec riadne zastúpený advokátom, považujeme takýto odklon od zákonnej koncentrácie konania v rozpore so zásadou „rovnosti zbraní“ v neprospech zamestnávateľa. Polemizovať sa dá vo vzťahu k zastúpeniu odborovou organizáciu, keďže jej členovia zväčša nemajú právnické vzdelanie, právna pomoc je im poskytovaná externe. Ak vychádzame z toho, že odborová organizácia zabezpečuje poskytovanie právnej pomoci a právnych rád externe advokátom, sme toho názoru, že aj v prípade zastupovania zamestnanca v spore odborovou organizáciou predstavuje odklon od všeobecnej úpravy koncentrácie konania procesnú výnimku, ktorá je neprimeraná svojmu cieľu a nerešpektuje oprávnené záujmy zamestnávateľa. Navrhovali by sme úpravu tohto ustanovenia CSP tak, aby vylučovalo odklon od všeobecnej právnej úpravy zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania v prípade procesného zastúpenia zamestnanca kvalifikovanou právnou pomocou – advokátom alebo odborovou organizáciou.

V rámci právnej úpravy civilného procesu v ČR sa koncentrácia konania uplatňuje jednak v momente skončenia prípravného konania podľa § 114c OSŘ, skončenia prvého pojednávania podľa § 118b OSŘ a napokon v okamihu vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa. V rámci prípravného konania súd vyzve účastníkov konania, aby doplnili svoje potrebné tvrdenia o skutočnostiach rozhodné pre vec a návrhy na vykonanie dôkazov k ich preukázaniu a aby splnili svoje ďalšie procesné povinnosti. Tieto procesné povinnosti sú účastníci povinní splniť do konca prípravného konania. Z dôležitých dôvodov im môže súd predĺžiť túto lehotu maximálne o 30 dní. V rámci prípravného konania sú síce účastníci konania povinní navrhovať dôkazy, avšak súd ich nemôže vykonávať. Z tohto dôvodu sa v praxi môže stať, že súd v ďalšom konaní zistí, že bude potrebovať ďalšie dôkazy, tieto však nebudú môcť byť z dôvodu zákonnej koncentrácie konania účastníkmi navrhnuté. Z tohto dôvodu nie sú prípravné konania sudcami často nariaďované.

Sudcovská koncentrácia sa v právnej úprave OSŘ objavuje vo vzťahu k prvému pojednávaniu. A to v prípade, že nebolo nariadené prípravné konanie. V tomto prípade OSŘ ustanovuje, že účastníci môžu uviesť rozhodné skutočnosti a označiť dôkazy potrebné na ich preukázanie do skončenia prvého pojednávania, prípadne do uplynutia lehoty, ktorá bola účastníkom poskytnutá súdom na doplnenie tvrdení a skutočností dôležitých pre prejednávanú vec a označenie rozhodujúcich dôkazov. Táto lehota nie je ustanovená zákonom, je v kompetencii súdu. V tejto súvislosti nie je ani takto ustanovená koncentrácia konania absolútna, pretože OSŘ pamätá aj na prípady, keď účastník konania nemohol dôkaz navrhnúť skôr bez jeho zavinenia alebo na situáciu, že ide o neskôr predložený dôkaz, ktorý spochybňuje vierohodnosť doposiaľ vykonaných dôkazov. V spomenutých prípadoch môže súd prihliadnuť aj na neskôr uvedené a navrhnuté tvrdenia a dôkazy.

Napokon sa koncentrácia konania uplatňuje vo vzťahu k okamihu vyhlásenia meritórneho rozhodnutia súdu. Podľa § 119a pred skončením pojednávania je predseda senátu povinný prítomných účastníkov poučiť, že všetky rozhodujúce skutočnosti a dôkazy musia byť označené skôr, ako bude vo veci vyhlásené rozhodnutie.

Z vykonaného porovnania právnych úprav koncentrácie konania v rámci právnych predpisov oboch krajín vyplýva, že v právnom poriadku ČR sa nenachádzajú žiadne osobitné ustanovenia vzťahujúce sa na koncentráciu konania v prípade pracovnoprávneho sporu. Kým na Slovensku je vo vzťahu k prejednávaniu pracovnoprávneho sporu celkom vylúčená všeobecná úprava koncentrácie konania a uplatní sa len osobitný režim, podľa ktorého môže zamestnanec označiť a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení až do vydania rozsudku vo veci samej, v ČR sa bude aj v rámci pracovnoprávneho sporu aplikovať všeobecná právna úprava koncentrácie konania tak zákonnej, ako aj sudcovskej, ktorá sa podobne ako v prípade SR viaže najmä na prvé pojednávanie, pričom pamätá aj na rôzne výnimky z tejto zásady.

Rozsudok pre zmeškanie

Rozsudok pre zmeškanie predstavuje veľmi špecifické rozhodnutie súdu, ktoré vychádza z pasivity jednej z procesných strán. Vydanie rozsudku pre zmeškanie je upravené v § 273 CSP, podľa ktorého súd môže aj bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak uznesením uložil žalovanému povinnosť vyjadriť sa k žalobe a v tomto svojom vyjadrení uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva, a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a žalovaný túto svoju povinnosť bez vážneho dôvodu nesplnil, bol o následkoch takéhoto konania v uznesení poučený a toto uznesenie bolo doručené do vlastných rúk. Rovnako môže súd rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v prípade, ak sa žalovaný nedostavil na pojednávanie, hoci bol naň riadne predvolaný a o následkoch nedostavenia sa na pojednávanie bol poučený vrátane možnosti vydať rozsudok pre zmeškanie a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Ak súd v uvedených prípadoch rozhodne rozsudkom pre zmeškanie, odôvodnenie takéhoto rozsudku obsahuje len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie. Rovnako môže súd postupovať aj v opačnom prípade, teda v prípade „zmeškania“ žalobcu. To znamená, ak sa žalobca nedostaví na pojednávanie, hoci bol naň riadne predvolaný a svoju neúčasť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Vážne okolnosti na účely ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní, resp. procesnej pasivity, judikatúra definuje ako také okolnosti, ktoré nastali neočakávane, boli príčinou, že sa účastník nemohol dostaviť na pojednávanie, resp. nemohol vopred a riadne svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, a ktoré za danej situácie možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie konania. Za ospravedlniteľný dôvod nie je možné považovať okolnosť, ktorá účastníkovi, resp. jeho právnemu zástupcovi bola známa (nutnosť využiť lekársku pomoc nastala v značnom predstihu/čase pred nariadením pojednávania, ktorá mu objektívne znemožňovala účasť na pojednávaní, avšak žiadne objektívne okolnosti nebránili tomu, aby svoju neúčasť na pojednávaní včas ospravedlnil).

            Z uvedeného vyplýva, že základným predpokladom na vydanie rozsudku pre zmeškanie je „zmeškanie“ úkonu na strane žalobcu alebo na strane žalovaného, čiže procesná pasivita jednej zo strán. Podľa komentára k príslušným ustanoveniam CSP strany sporu sú pasívne vtedy, ak si neplnia základné povinnosti, ktoré im vyplývajú z ich postavenia strán civilného konania a ktoré vyplývajú zo zásady kontradiktórnosti konania.

            Vydanie rozsudku pre zmeškanie je v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu vylúčené, ak by mal byť vydaný v neprospech zamestnanca, čiže v prípade, ak by stranou sporu (žalobcom alebo žalovaným), ktorá „zmeškala“ úkon, bol zamestnanec. Opätovne ide o odklon od všeobecného civilného konania upravený v § 321 CSP, podľa ktorého ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie sa nepoužijú, ak by mal byť tento rozsudok vydaný v neprospech zamestnanca. Vylúčenie vydania rozsudku pre zmeškania v neprospech zamestnanca je opäť vyjadrením ochrannej funkcie civilného sporového konania. Procesná pasivita zamestnanca, či už vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, je málo pravdepodobná, avšak nie je možné ju celkom vylúčiť. V záujme ochrany zamestnanca ako slabšej strany došlo k zakotveniu tohto odklonu v snahe, aby nebol na svojich právach ukrátený vydaním rozsudku pre zmeškanie, resp. kontumačného rozsudku. V prípade, že sa procesnej pasivity dopustí zamestnávateľ, je vydanie rozsudku pre zmeškanie prípustné.

            OSŘ rovnako ani otázku aplikácie rozsudku pre zmeškanie v prípade sporu so zamestnanom ako slabšou stranou neupravuje, avšak táto otázku už bola predmetom riešenia v rámci judikatúry Najvyššieho súdu ČR, ktorý výslovne odmieta vylúčenie aplikácie inštitútu rozsudku pre zmeškanie v prípade zmeškania úkonu zamestnancom. Konkrétne Najvyšší súd ČR uvádza: Na správnosti uvedeného závěru nic nemění ani pracovněprávní povaha uplatněného nároku. V pracovněprávních vztazích uplatňovaná zásada zvláštní zákonné ochrany postavení zaměstnance (představující základní interpretační pravidlo pro aplikaci hmotněprávních norem na pracovněprávní vztahy) nijak neoslabuje procesní odpovědnost účastníka (zaměstnance) za výsledek občanského soudního řízení, která v případě nedostatečné procesní aktivity žalovaného může spočívat též v uplatnění institutu rozsudku pro zmeškání...“

            Právna úprava obsiahnutá v OSŘ reflektuje len veľmi málo odklonov od všeobecných pravidiel vedenia civilného sporu v prípade pracovnoprávnych vecí. Rovnako tomu je aj v prípade rozsudku pre zmeškanie. Rozsudok pre zmeškanie je upravený v § 153b OSŘ a obdobne ako v Slovenskej republike sa viaže na procesnú pasivitu žalovaného. Konkrétne môže súd vydať rozsudok pre zmeškanie v prípade, že sú na to splnené všetky zákonné požiadavky, a teda žalovanému bola súdom doručená žaloba do vlastných rúk, žalovanému bolo doručené predvolanie na pojednávanie najmenej 10 dní vopred, žalovaný bol o možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie poučený, žalovaný sa na prvé pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil, na prvé pojednávanie sa dostavil žalobca a navrhol vydanie rozsudku pre zmeškanie, na základe skutkových tvrdení obsiahnutých v žalobe je možné rozhodnúť v neprospech žalovaného, rozsudok pre zmeškanie je prípustný a nie sú splnené podmienky na vydanie rozsudku pre uznanie.

            Uvedená všeobecná právna úprava sa v rámci právneho systému ČR aplikuje rovnako na pracovnoprávne veci, teda spory, v ktorých je jedným z účastníkom zamestnanec bez rozdielu. Akékoľvek pochybnosti v tomto ohľade rozptýlil aj na Najvyšší súd ČR, ktorý vo svojom rozhodnutí výslovne odmieta vylúčenie aplikácie inštitútu rozsudku pre zmeškanie v prípade zmeškania úkonu zamestnancom.

            Možno teda konštatovať, že odklon zakotvený v rámci rekodifikácie civilného procesu v právnej úprave SR spočívajúci vo vylúčení aplikácie ustanovení rozsudku pre zmeškanie v prípade, že ide o individuálny pracovnoprávny spor, teda spor, ktorého účastníkom je zamestnanec nemá obdobu v českom právnom systéme, a navyše boli aj takéto úvahy odmietnuté v rámci judikatúry Najvyššieho súdu ČR.

            Právna úprava obsiahnutá v CSP, a teda platná na Slovensku nerozlišuje situáciu, že je zamestnanec v konaní právne zastúpený advokátom alebo odborovou organizáciou, teda, že mu je poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc. Považujeme tento prístup, rovnako ako vylúčenie zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania v individuálnom pracovnoprávnom spore, za pomerne nevyvážený. Ak zamestnanec disponuje kvalifikovanou právnou pomocou, je, podľa nášho názoru, zodpovednosťou právneho zástupcu, aby nedošlo k zmeškaniu úkonu, resp. ak by k nemu došlo, aby takáto udalosť bola riadne ospravedlnená. Považujeme preto tento odklon za nadbytočný a nevyvážený, a to najmä v prípade, že je zamestnanec zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. V oboch prípadoch, či už je zastúpený alebo nie, podľa zásady „právo patrí bdelým“ by sme navrhovali tento odklon buď celkom odstrániť, alebo vylúčiť aspoň v prípade, ak je zamestnanec zastúpeným kvalifikovaným právnym zástupcom.

Pojednávanie

V rámci odlišností právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu v porovnaní so všeobecnou právnou úpravou civilného sporového konania vyvstáva aj odklon týkajúci sa prejednania veci na pojednávaní. Podľa čl. 12 Základných princípov CSP platí, že na prejednanie veci sa nariaďuje ústne pojednávanie, ak zákon neustanovuje inak. V prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu CSP upravuje v § 322, že súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak s tým strany súhlasia a neodporuje to účelu zákona.

Vo všeobecnosti platí, že pojednávanie je vždy verejné. Verejnosť môže byť z pojednávania vylúčená, len ak by verejné prejednanie sporu ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, citlivých informácií a skutočností chránených podľa osobitného predpisu alebo dôležitý záujem strany, alebo svedka. Aj keď nie sú splnené uvedené podmienky na vylúčenie verejnosti, súd môže z dôvodov hodných osobitného zreteľa odoprieť prístup na pojednávanie jednotlivým osobám. Prejednanie veci na pojednávaní je tak vyjadrením zásady verejnosti konania, ktorá patrí k ústavným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu. Súčasne, ako konštatoval aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí, s verejným prerokovaním veci súvisí aj princíp ústnosti a bezprostrednosti a právo vyjadriť sa ku všetkým dokazovaným skutočnostiam. Ústavný súd SR v inom svojom rozhodnutí upresňuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 3, 5 a 8: „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho právach alebo záväzkoch, alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých detí, alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu požadovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti...

CSP formuluje výnimky z prejednania veci vo forme verejného pojednávania, ktoré sú vo všeobecnosti potrebné na zabezpečenie účelu konania, ochranu účastníkov a ich záujmov. V prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu však zákonodarca zakotvil výnimku z verejného prejednania veci vo forme pojednávania, ak strany sporu súhlasia s návrhom súdu na rozhodnutie vo veci samej bez nariadenia pojednávania. Ide o výnimku zo zásady ústnosti a verejnosti civilného sporového konania. Na prejednanie pracovnoprávneho sporu bez nariadenia pojednávania sa predpokladá procesná aktivita strán – zamestnanca a zamestnávateľa, ktorí vyjadria svoj súhlas s návrhom súdu, aby konkrétna vec bola prejednaná a rozhodnutá týmto spôsobom. Právna teória zdôrazňuje, že návrhu súdu musí predchádzať dôsledná analýza konkrétneho prípadu o možnosti jeho rozhodnutia aj bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti konštatujeme, že v praxi sme sa zatiaľ nestretli so situáciou, kedy by súd stranám pracovnoprávneho sporu navrhoval prejednanie a rozhodnutie veci bez pojednávania. Je aj pomerne náročné formulovať situáciu, ktorá by bola považovaná za podklad na takýto návrh súdu. Jednoznačne možno tvrdiť a stotožniť sa s názormi právnych teoretikov, podľa ktorých má nariadenie pojednávania na prejednanie pracovnoprávnych sporov jednoznačnú prioritu. Súd totiž prostredníctvom procesného inštitútu pojednávania a z toho vyplývajúceho uplatňovania zásady verejnosti je kontrolovaný vo svojej činnosti, a súčasne postupe vo vzťahu k stranám sporu. Prejednaním veci na verejnom pojednávaní je zabezpečené aj výchovné pôsobenie týkajúce sa vnímania postavenia zamestnanca ako slabšej strany sporu s ohľadom na podriadenosť zamestnanca voči zamestnávateľovi a taktiež preventívne pôsobenie v snahe zabrániť možnému zneužívaniu nadriadeného postavenia zamestnávateľom.

Uvedené však neplatí v prípade konania o vydaní platobného rozkazu v pracovných veciach, ktoré sú taktiež prejednávané podľa ustanovení o individuálnom pracovnoprávnom spore kauzálne príslušným súdom. Pôjde o prípady nevyplatenia mzdy a iných peňažných plnení vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu. V takom prípade je, samozrejme, namieste, aby súd rozhodoval v skrátenom konaní bez nariadenia pojednávania, ako aj v prípade upomínacieho konania vo všeobecnosti pri občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych nárokoch.

            OSŘ ustanovuje všeobecné pravidlo, že v prípade, ak zákon neustanovuje inak, nariadi predseda senátu na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov konania a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. V ustanovení § 115a OSŘ upravuje prípady, keď nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, a to konkrétne v prípade, ako vo veci je možné rozhodnúť len na základe účastníkmi predložených listinných dôkazov a účastníci sa práva na prejednanie veci na pojednávaní vzdali, prípadne s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania súhlasia. Podľa právnej teórie je zmyslom tohto ustanovenia zaistiť hospodárnosť konania v prípade, ak je všetky skutkové zistenia možné vyvodiť priamo z účastníkmi predložených listinných dôkazov. Ustanovenie §115a OSŘ tak znamená prelomenie zásady ústnosti a prejednávacej zásady, avšak za predpokladu, že účastník konania požiada o nariadenie pojednávania na prejednanie veci, je súd povinný pojednávanie nariadiť a zaistiť tak účastníkovi konania možnosť predstúpiť pred súd. V opačnom prípade by bolo porušené právo účastníka na prístup k súdu a právo na prejednanie veci v jeho prítomnosti. V prípade, že na základe predložených listín nie je náležite zistený skutkový stav veci, musí súd pojednávanie nariadiť aj vtedy, ak účastníci s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania súhlasili.

Všeobecná procesná úprava postupu súdu vo vzťahu k prejednaniu veci bez pojednávania platná SR je detailnejšia a obsahuje presnejšie vymedzenie ako právna úprava tejto otázky v ČR. Konkrétne podľa § 177 ods. CSP je vyjadrená všeobecná zásada, že na prejednanie veci sa nariaďuje pojednávanie. Rovnako podľa § 115 OSŘ, ak zákon neustanovuje inak nariadi predseda senátu vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. CSP umožňuje súdu nenariadiť pojednávanie v prípade, že ide (a) iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu a príslušenstva neprevyšuje 2000 eur, strany s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo ak to ustanovuje CSP. V rámci OSŘ, ako sme uviedli vyššie, súd nemusí na prejednanie veci nariadiť pojednávanie, ak je možné vo veci rozhodnúť na základe účastníkmi predložených listinných dôkazov a účastníci sa práva účasti na pojednávaní vzdali, prípadne s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania súhlasia.

Čo sa týka pracovnoprávnych sporov, OSŘ v tejto súvislosti neobsahuje osobitnú právnu úpravu, čiže bude sa aplikovať všeobecná právna úprava podľa § 115a OSŘ. V Slovenskej republike osobitná právna úprava individuálneho pracovnoprávneho sporu zakotvuje v tomto smere výnimku, podľa ktorej môže súd rozhodnúť bez pojednávania aj v prípade, ak strany sporu súhlasia s návrhom súdu na rozhodnutie vo veci samej bez nariadenia pojednávania. Ako sme uviedli, v aplikačnej praxi sme sa nestretli s úspešným uplatnením tohto inštitútu, s výnimkou konaní o vydanie platobného rozkazu. Vo vzťahu k všeobecnej úprave CSP ho považujeme aj za nadbytočný a v rámci pracovnoprávnych sporov, už len z povahy veci, za pravdepodobne veľmi málo alebo vôbec využívaný.

 

Uznesenie § 153 ods. 1 CSP.

Uznesenie § 154 CSP.

Pozri aj Števček M. – Ficová S. – Baricová J. – Mesiarkinová, S. – Bajánková J. – Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 1080.

Uznesenie § 118b OSŘ.

Uznesenie § 275 CSP.

Uznesenie § 278 CSP.

Pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2020, sp. zn. 4Obdo/84/2019.

Pozri aj Števček M. – Ficová S. – Baricová J. – Mesiarkinová, S. – Bajánková J. – Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 1081.

Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 976/2019, z 12. februára 2021.

Ustanovenie § 176 CSP.

Rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 57/1998.

Rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. 45/2000.

Ustanovenie § 115 OSŘ.

Ustanovenie § 115a OSŘ

08, feb, 2025

Pracovné spory v SR a ČR - 5. časť

foto
Zimný seriál : Pracovnoprávne spory v SR a ČR (5) Predbežné opatrenie a „jistota“

20, jan, 2025

Pracovné spory v SR a ČR - 3. časť

foto
Zimný seriál : Pracovnoprávne spory v SR a ČR (3) Poučovacia a vyšetrovacia povinnosť súdu 

Táto webová stránka používa cookies

Pre personalizáciu obsahu a reklám, pre poskytovanie funkcií sociálnych médií a analýzu návštevnosti využíváme súbory cookie. Informácie o tom, ako náš web používáte, zdieľame so svojími partnermi pre sociálne média, inzercie a analýzy. Partneri tieto údaje môžo skombinovat s ďalšími informáciami, ktoré ste im poskytli alebo ktoré získali v dôsledku toho, že používáte ich služby. V prípade Vášho súhlasu prosím pokračujte pri prehliadaní webovej stránky a stačte OK.
Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.(Viac informácií)

OK

Súbory cookie sú malé textové súbory, ktoré môžu webové stránky používať na zefektívnenie používateľskej skúsenosti.
Zákon uvádza, že na Vašom zariadení môžeme ukladať súbory cookie, ak sú pre prevádzku týchto stránok nevyhnutné. Pre všetky ostatné typy súborov cookie potrebujeme vaše povolenie.
Táto stránka používa rôzne typy súborov cookie. Niektoré súbory cookie sú umiestnené službami tretích strán, ktoré sa zobrazujú na našich stránkach.
Získajte viac informácií o tom, kto sme, ako nás môžete kontaktovať a ako spracovávame osobné údaje v našich Pravidlách ochrany osobných údajov. Váš súhlas sa vzťahuje na nasledujúce domény: www.bratis.law