Pracovné spory v SR a ČR - 5. časť

8. február 2025

Janka Mikušová, Radka Sláviková

Pracovnoprávny spor v Českej republike a na Slovensku (5)

Predbežné opatrenie a „jistota“

Napriek tomu, že právna úprava OSŘ obsahuje len veľmi málo ustanovení týkajúcich sa konkrétne pracovnoprávneho sporu, obsahuje osobitnú úpravu vo vzťahu k povinnosti uhradiť „jistotu“ v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ak ide o predbežné opatrenie v pracovnoprávnej veci alebo vo veci ochrany oznamovateľa protispoločenskej činnosti podľa zákona o ochrane oznamovateľov.

Poukazujeme na to, že podľa platnej právnej úpravy v ČR, každý (okrem výnimiek formulovaných v § 75b OSŘ), kto podá návrh na vydanie predbežného opatrenia, je povinný najneskôr v rovnaký deň, kedy podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, zložiť „jistotu“ vo výške 10 000 Kč a vo veciach týkajúcich sa vzťahov medzi podnikateľmi vyplývajúcich z ich podnikateľskej činnosti vo výške 50 000 Kč. V prípade, ak predseda senátu dospeje k záveru, že zložená „jistota“ zjavne nepostačuje na zaistenie náhrady škody alebo inej ujmy, ktorá by vznikla neodkladným opatrením, alebo že ide o opätovný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý vo veci rovnakých účastníkov požaduje z obdobných dôvodov rovnakú alebo obdobnú predbežnú úpravu, vyzve navrhovateľa bezodkladne, aby do 3 dní zložil doplatok „jistoty“ vo výške, ktorú stanoví vzhľadom na okolnosti prípadu. Povinnosť zložiť jistotu nemá účastník, ktorý navrhuje vydanie predbežného opatrenia v pracovnej veci, vo veci ochrany oznamovateľa protispoločenskej činnosti, vo veci výživného, ujmy na zdraví, alebo ak sú splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Z uvedeného je zrejmé, že v tomto prípade ide o uplatnenie ochrannej funkcie právnej úpravy občianskeho súdneho konania v ČR vo vzťahu k zamestnancovi ako slabšej strane, resp. ďalším osobám, ktorá sa realizuje aj vo forme upustenia od povinnosti zložiť „jistotu“.

Slovenská právna úprava označuje predbežné opatrenia po rekodifikácii právnej úpravy civilného sporového konania ako neodkladné opatrenia. V tomto ohľade neupravuje zloženie žiadnej finančnej istoty alebo kaucie na náhradu budúcej možnej škody, ktorá by mohla vzniknúť subjektu alebo osobe, voči ktorej sa nariaďuje neodkladné opatrenie. V tejto súvislosti poukazujeme na § 340 CSP, ktorý rieši otázku náhrady škody a inej ujmy v prípade vydaných neodkladných opatrení. Konkrétne spomenuté ustanovenie hovorí, že ak neodkladné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť škodu a inú ujmu tomu, komu neodkladným opatrením vznikli. Výnimka z uplatnenia povinnosti na náhradu škody je len v prípade, že ide o neodkladné opatrenie ukladajúce povinnosť nevstupovať do domu alebo bytu, kde sa nachádza osoba, voči ktorej je povinná osoba dôvodne podozrivá z násilia.

Samotnú povinnosť zložiť „jistotu“ v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v prípadoch, v ktorých nie je táto povinnosť podľa zákona daná, považujeme za vhodný nástroj jednak na regulovanie množstva návrhov na vydanie predbežných opatrení, ako aj vo vzťahu k náhrade škody, v prípade, ak vydaním predbežného opatrenia subjektu vznikne. Z právnej úpravy vyplýva, že predbežné, resp. neodkladné opatrenia sú vydávané bez potreby dokazovania, iba na základe osvedčenia tvrdených skutočností, čo často môže viesť k tomu, že na ich vydanie nie je daný právny základ a súd to z jednostranného návrhu nie je schopný s určitosťou posúdiť. Zloženie „jistoty“ ako účinný nástroj na náhradu škodu, ale aj zabezpečujúci „vážnosť“ podaného návrhu, považujeme za vhodné prístup k tomuto inštitútu, navrhovali by sme ho zakotviť aj v právnom poriadku SR na zabránenie šikanóznych a neodôvodnených návrhov na vydanie neodkladného opatrenia, ako aj účinnú náhradu škody, ktorej je v podmienkach SR pomerne ťažké sa domôcť. Ako samozrejmosť považujeme vylúčenie tejto povinnosti zložiť „jistotu“ v prípadoch presne vymedzených OSŘ.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady o zlepšení pracovných podmienok v oblasti práce pre platformy

V marci 2024 došlo na pôde Európskeho parlamentu k prijatiu smernice Európskeho parlamentu a Rady o zlepšení pracovných podmienok v oblasti práce pre platformy (ďalej len ako „Smernica“). Smernica je primárne adresovaná kategórii pracujúcich, resp. pracovníkov nachádzajúcich sa na rozhraní pracovnoprávneho a obchodnoprávneho vzťahu a vo svojich právnych dôsledkoch sa zásadne nedotýka tých, ktorí sú „pravými“ zamestnancami alebo „pravými“ živnostníkmi. Smernica vychádza z relatívne širokého vymedzenia pojmu „pracovník platformy“. Konkrétne podľa Smernice je pracovníkom platformy každá osoba pracujúca pre platformy, ktorá má pracovnú zmluvu alebo sa považuje za osobu v pracovnoprávnom vzťahu, ako sa vymedzuje v právnych predpisoch, kolektívnych zmluvách alebo zaužívanej praxi členských štátov, s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora. Účelom Smernice je zlepšenie pracovných podmienok pracovníkov platforiem a taktiež ochrana ich osobných údajov. Za nepravú samostatne zárobkovú činnosť Smernica považuje činnosť, ktorú vykonáva fyzická osoba iba formálne samostatne zárobkovo činná, pričom však spĺňa podmienky pre status zamestnanca, resp. pracovníka, a teda mala by byť v pracovnoprávnom vzťahu k príslušnej platforme. Cieľom Smernice je primárne ochrana tých osôb, ktoré sú nepravými živnostníkmi, teda ktoré nemajú založený pracovný pomer, aj keď ich práca vykazuje právne črty pracovného pomeru. Smernicou sa im poskytuje zvýšená ochrana pomocou  zákonnej prezumpcie existencie pracovného pomeru.

Konkrétne dopady Smernice budú jasné až po jej transpozícii do slovenského a českého právneho poriadku. V rámci právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu by v takom prípade bola účastníkom sporu na strane zamestnanca zrejme aj „nepravá samostatne zárobkovo činná osoba“ za predpokladu, že by sa aplikovala fikcia vychádzajúca zo Smernice, že sa má na takúto osobu hľadieť ako na zamestnanca. Profesorka Barancová v tejto súvislosti uvádza, že od Smernice nemožno očakávať, že presne a detailne určí kritériá z hľadiska príslušnosti práce do pracovného práva alebo obchodného práva pre všetky prípady všeobecne bez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené znamená, že každý prípad bude potrebné posudzovať individuálne a je možné, že súd si v rámci individuálneho pracovnoprávneho sporu bude musieť vyriešiť otázku, či sa v danom prípade aplikuje fikcia, že ide o pracovný pomer, resp. nepravú samostatne zárobkovo činnú osobu, ako predbežnú otázku v konaní. Rovnako v Českej republike by v takom prípade spor vedený takýmto „pracovníkom“ spadal pod pracovnoprávny spor a naň sa aplikujúce zákonné odchýlky, ktorých je však pomerne menej ako v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu na Slovensku.

Záver

Po vykonaní porovnania právnej úpravy vedenia pracovnoprávneho sporu v Slovenskej a Českej republike možno konštatovať, že kým právna úprava SR zakotvená v CSP upravuje osobitný inštitút individuálneho pracovnoprávneho sporu a odklony od všeobecnej právnej úpravy, ktoré sa naň aplikujú, právna úprava ČR obsiahnutá v OSŘ neupravuje túto otázku komplexne, jednotlivé výnimky sú roztrúsené v rámci zákona. Na prvý pohľad sa zdá, že výnimiek uplatňovaných v rámci pracovnoprávneho sporu v ČR je pomerne málo, avšak pri hlbšej analýze zistíme, že samotná všeobecná právna úprava vedenia občianskeho súdneho konania v ČR upravuje odklony, ktoré sa na Slovensku aplikujú len na individuálny pracovnoprávny spor, resp. spor so slabšou stranou. Ide najmä o uplatnenie vyšetrovacej zásady, teda možnosti súdu vykonávať dôkazy potrebné na objasnenie veci aj bez návrhu strán sporu, ako aj rozšírenej poučovacej povinnosti, ktorá smeruje aj k poučeniu o nevhodnosti alebo nedostatočnosti dôkazov alebo tvrdení a konkrétnej potrebe ich doplnenia. V niektorých podstatných otázkach sa však právne úpravy rozchádzajú, a to najmä v otázke vydania rozsudku pre zmeškanie v neprospech zamestnanca, ktorého vydanie je na Slovensku vylúčené a v Českej republike práve naopak Najvyšší súd takýto prístup celkom odmietol. Rozdielny, aj keď špeciálny, prístup badáme v príslušnosti a zložení súdu, ktorý prejednáva pracovnoprávny spor. Kým na Slovensku to je kauzálne príslušný súd určený CSP, v ČR prejednáva pracovnoprávny spor všeobecný súd, avšak už v prvej inštancii rozhoduje senát. Od tohto prístupu si rekodifikovaná právna úprava civilného práva procesného na Slovensku sľubovala zrýchlenie súdnych konaní v pracovnoprávnych sporoch a väčšiu odbornosť sudcov, avšak po 7 rokoch od tejto zmeny je konanie v pracovnoprávnom spore na Slovensku stále takmer o 1000 dní dlhšie ako v Českej republike. V Českej republike zaznievajú kritické hlasy  vo vzťahu k obsadeniu senátu prísediacimi, ktorí nemajú právnické alebo iné konkrétne vzdelanie, a predstavujú laický prvok súdnictva. V právnych úpravách oboch krajín je podľa nášho názoru mierne problematická úprava zastúpenia zamestnanca odborovou organizáciou v spore a podmienkami tohto zastúpenia.

Právna úprava občianskeho súdneho konania aj s minimom odklonov v prípade pracovnoprávneho sporu platná v ČR sa nám zdá vhodnejšia a primeranejšia najmä s ohľadom na základné zásady občianskeho súdneho konania, resp. civilného sporového konania. Niektoré z odklonov zakotvených v rámci inštitútu individuálneho pracovnoprávneho sporu v SR, ktoré sa aplikujú bez ohľadu na to, či je zamestnanec zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, považujeme za neprimerané a nevyvážené v takom rozsahu, že narušenie zásady rovnosti zbraní tu už nemožno odôvodniť nerovnovážnym postavením zamestnanca v rámci pracovnoprávneho sporu (napríklad vylúčenie vydania rozsudku pre zmeškania v neprospech zamestnanca a pod.). Sme toho názoru, že súčasná právna úprava platná v SR môže byť čiastočne zneužívaná a že už zrejme neslúži vytýčenému cieľu. Aj keď právna úprava OSŘ obsahuje málo osobitných úprav vo vzťahu k pracovnoprávnym sporom (prejednávanie senátom, upustenie od povinnosti uhradiť „jistotu“ a pod.) všeobecne v sebe obsahuje viacero odklonov, ktoré sú na Slovensku výlučne aplikovateľné len na konanie so slabšou stranou, a je podľa nášho názoru aj vyváženejšia, rešpektuje zásady občianskeho súdneho konania, pričom poskytuje aj ochranu slabším stranám.

Zásadný vplyv bude mať v súvislosti s pracovnoprávnymi spormi aj transpozícia Smernice o zlepšení pracovných podmienok v oblasti práce pre digitálne platformy, ktorá vo svojej podstate zavádza fikciu existencie pracovného pomeru aj u „nepravých“ samostatne zárobkovo činných osôb. V tomto prípade bude tak za zamestnanca na účely pracovnoprávneho sporu považovaná aj osoba, ktorá má síce s digitálnou platformou formálne obchodnoprávny vzťah, ale povaha jej činnosti pre platformu vykazuje znaky závislej práce. Je otázne, ako sa s tým súdy v prípade pracovnoprávnych sporov budú vysporiadavať a ako budú túto otázku riešiť. Prikláňame sa k tomu, že súd bude musieť v každom individuálnom prípade posúdiť, o aký právny vzťah ide a z toho vyplývajúc, či sa na spor medzi stranami majú aplikovať odklony vychádzajúce z právnej úpravy individuálneho pracovnoprávneho sporu na Slovensku alebo pracovnoprávneho sporu v Česku.

« »