9. január 2023

Radka Sláviková Geržová

The exhaustion of principle rights in intellectual property

 

JUDr. Radka Sláviková Geržová

 

článok uverejnený v zborníku príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie organizovanou Paneurópskou vysokou školou – Fakulta práva pod názvom „Princípy v práve“ 2015, ISBN 978-80-89607-34-1

 

 

Kľúčové slová: princíp vyčerpania práva, Európsky súdny dvor, paralelný dovoz, autorské právo, dizajn, ochranná známka

 

Keywords: the exhaustion of rights doctrine, European Court of Justice, parallel import, copyright, design, trademark, 

 

Úvod

 

Princípy v práve sú všeobecne akceptovateľné pravidlá, ktoré tvoria základ právnych poriadkov.  Ich spoločným znakom je, že sú spravidla spoločné pre právne poriadky viacerých štátov.  Princípy v práve tvoria základ určitého právneho inštitútu, ktoré môžu byť vyslovene vyjadrené v právnych predpisoch alebo sú dôsledkom ustálenej judikatúry.  Sú prostriedkom výkladu právnych noriem resp. právnych predpisov. Súd pri ich aplikácii berie do úvahy zmysel a účel zákona a v prípade absencie právnej normy vypĺňa medzeru v právnom predpise. To je jedna z úloh princípov v práve - interpretácie právnych noriem. Sú teda princípy, ktoré sa vyvinuli historicky a ktoré sú základom právneho poriadku vyjadrené v právnych predpisoch a ktoré súd automaticky aplikuje, aby predišiel prípadným nezrovnalostiam v súdnych rozhodnutiach a naplnil účel právnych predpisov. Typickým príkladom sú napr. dobré mravy alebo zásada poctivého obchodného styku.  Na druhej strane sú princípy, ktoré sa vyvinuli práve z rozhodovacej praxe súdov v posledných desaťročiach.  

 

Právo duševného vlastníctva je jedným z novších druhov právnych odvetví, ktoré sa ale v poslednej dobe vyvíja maximálne progresívne. Jednoznačne najväčšou výzvou pre tento systém práva je neustála schopnosť reagovať na požiadavky spoločnosti charakterizovanej nástupom digitálnej éry, v rámci vývinu ktorej vyvstávajú stále ďalšie otázky a problémy pri  uplatňovaní tradičných koncepcií práva duševného vlastníctva. Princíp vyčerpania práva sa stal v minulosti predmetom mnohých sporov, a to najmä na úrovni Európskej únie, v rámci ktorého je tento inštitút jednou zo základných záruk fungovania voľného pohybu tovaru na jednotnom vnútornom trhu. Tento fakt prispieva k tomu, že spracovanie témy vyčerpania práva v duševnom vlastníctve je zaujímavé aj z hľadiska rozsiahlej judikatúry pochádzajúcej najmä z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie.  Inštitút vyčerpania práva je jedným z mála právnych inštitútov, ktorý je zrodený z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a až následne bol tento inštitút inkorporovaný do legislatívy. 

 

Princíp vyčerpania práva v Európskej únii všeobecne

 

Princíp vyčerpania práva v práve duševného vlastníctva z pohľadu práva Európskej únie sa javí ako jeden zo základných princípov európskej integrácie, ktorá je založená na voľnom pohybe tovaru a služieb. Voľný pohyb tovaru a služieb je v podstate najzásadnejšou výhodou integračného procesu. Na tejto zásade je postavený princíp vyčerpania práv a jej základom je Zmluva o fungovaní Európskej únie.

Základom pre definovanie princípu vyčerpania práv sú články 34 a 36 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa ktorých sa zakazujú množstevné obmedzenia dovozu medzu členskými štátmi a opatrenia s podobným účinkom. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, práva duševného vlastníctva podľa vnútroštátneho práva, ktoré môžu brániť dovozom tovaru, môžu byť považované za opatrenia s obdobným účinkom podľa článku 34 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Právne úkony z výlučných práv duševného vlastníctva nemôžu obstáť, pokiaľ nie sú  odôvodnené podľa článku 36 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, kde sa uvádzajú dôvody prípustné pre obmedzenia vývozu a dovozu tovaru. Mimo iných je to aj ochrana obchodného a priemyselného vlastníctva.  Avšak základ je, a Súdny dvor Európskej únie zdôrazňuje, že ani prípustné obmedzenia nemôže ísť a brániť účelu európskej ekonomickej integrácii, ktorým je sloboda pohybu tovaru a služieb.  Z tohto pohľadu nemožno pozerať na princíp vyčerpania práv iba ako na právny koncept, ale treba mať na pamäti aj širšie ekonomické súvislosti. Konkrétne ide o tzv. paralelné dovozy, kde na jednom území dochádza k stretu identických tovarov od rovnakého výrobcu, avšak odlišného distribútora a najmä za rozdielne ceny.  Či už vo sfére paralelných dovozoch ide o ochranu autorského práva, ochrannej známky alebo dizajnu, úlohou vyčerpania práva je určiť najmä rozsah, v akom sa oprávnené osoby môžu brániť voči súbežným dovozom výrobkov, na ktorých viazne ich právo duševného vlastníctva. To znamená, že v určitom štáte môže spotrebiteľ nadobudnúť výrobky prostredníctvom distribučnej siete od oficiálneho distribútora, ktorý je nositeľom príslušného práva duševného vlastníctva ale aj mimo nej za rozdielne ceny. V praxi to znamená, že podnikateľ nadobudne tovar v jednom štáte  a má záujem ho distribuovať v druhom štáte bez súhlasu výrobcu, alebo osoby, ktorá ma k tovaru osobitné právo duševného vlastníctva. Je logické, že motívom tohto podnikateľa, ktorý realizuje paralelný dovoz je nižšia cena.  Tá je spôsobená rozličnými motívmi, či už je rozdielny dopyt, fixné alebo variabilné náklady, rozdielna daň z pridanej hodnoty ale aj rozdielna kúpna sila v príslušnom štáte. Treba zobrať do úvahy, že paralelné vývozy pôsobia v dvoch ekonomických rovinách.

Zníženie cien konkrétnych výrobkov, ktoré pôsobia na konkurenciu a spôsobujú skutočnosť, že výrobok sa stáva pre spotrebiteľa cenovo atraktívnejší a dostupnejší.

Určitým spôsobom môže pri paralelných dovozoch dochádzať k nekalej súťaži, keď paralelný dovozca môže využívať know how, ochranné známky, prípadne goodwill pôvodného držiteľa práva duševného vlastníctva. Je nutné si uvedomiť, že nositelia práv duševného vlastníctva (majitelia ochranných známok, dizajnov) investovali nemalé peňažné prostriedky na získanie a udržanie svojich práv duševného vlastnícka a najmä celej distribučnej siete.  

 

Distribučná sieť zahŕňa prísne podmienky týkajúce sa kvality, záruk, servisu vrátane pracovnej sily a preto je na mieste otázka, ktoré právo má prednosť. Či je to sloboda pohybu tovarov a služieb alebo ochrana priemyselného vlastníctva. Je prirodzené, že keďže úlohou európskej integrácie je sloboda pohybu tovaru a služieb, Európsky súdny dvor si musel všimnúť, že prílišná ochrana majetkových práv majiteľov duševného vlastníctva môže tvoriť podstatnú prekážku pre jednotný trh. 

 

Princíp teritoriality duševného vlastníctva

 

Pre duševné vlastníctvo je typické uplatňovanie princípu teritoriality. Princíp teritoriality znamená, že práva duševného vlastníctva sú chránené na takom území, kde im je táto ochrana vyslovene priznaná. Pokiaľ uvedie vlastník resp. držiteľ práva duševného vlastníctva na trh v rámci jedeného štátu výrobky, neznamená to, že k vyčerpaniu práva dochádza iba na území tohto štátu. Záleží na prístupe k ochrane duševného vlastníctva v jednotlivých štátoch. Pokiaľ kladie daný štát veľký dôraz na ochranu duševného vlastníctva, bude tento štát pravdepodobne uplatňovať národný princíp duševného vlastníctva. Pokiaľ však táto ochrana nie je pre daný štát výhodná, môže tento štát uplatňovať aj medzinárodný princíp vyčerpania práv.

 

Národný princíp vyčerpania práv

 

Ako sme uviedli vyššie, ochranu duševného vlastníctva je nutné chápať teritoriálne. Tento princíp je najprijateľnejší pre majiteľov práv duševného vlastníctva. V praxi tento princíp znamená, že právo duševného vlastníctva sa vyčerpá len vo vzťahu k výrobkom, ktorý bol so súhlasom majiteľa práva duševného vlastníctva po prvý krát uvedený na trh v štáte, ktorý uplatňuje národný koncept vyčerpania práv. Tento systém bol uplatňovaný aj v Slovenskej republiky, ale vstupom do Európskej únie sa začal aj u nás uplatňovať komunitárny koncept vyčerpania práv.

 

Komunitárny princíp vyčerpania práv

 

Územne je tento koncept charakterizovaný určitým regiónom, ktorý zahŕňa viac ako jeden štát. Tento princíp je typickým práve pre Európsku úniu a znamená, že právo majiteľa práva duševného vlastníctva kontrolovať pohyb chráneného tovaru sa vyčerpá v okamžiku jeho prvého predaja na území ktoréhokoľvek štátu Európskej únie.

 

Medzinárodný princíp vyčerpania práv

 

Tento princíp je extrémom oproti národnému princípu vyčerpania. Uplatňuje sa napr. v Austrálii a na Novom Zélande a v praxi znamená, že právo k duševnému vlastníctvu je vyčerpané okamihom uvedenia tovaru na trh kdekoľvek na svete. Pre spotrebiteľov je z pohľadu cenotvorby pravdepodobne najpríjemnejším konceptom vyčerpania práv, avšak pre majiteľov práv duševného vlastníctva je to protipól národného konceptu a teda poskytuje im najmenšiu ochranu.

 

Vyčerpanie práv v Slovenskej republike

 

Regionálny koncept vyčerpania práva je v oblasti ochranných známok upravený v § 15 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach (ďalej len „Zákon o ochranných známkach“). Podľa tohto § 15, majiteľ ochrannej známky nie je oprávnený zakázať tretím osobám používanie jeho ochrannej známky na tovaroch, ktoré boli s touto ochrannou známkou uvedené ním alebo s jeho súhlasom na trh v štáte tvoriacom Európsky hospodársky priestor.

 

Pri dizajnoch je inštitút vyčerpania práva v slovenskom právnom poriadku vyjadrený najmä v § 18 Zákona č. 444/2002 o dizajnoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o dizajnoch“), na základe ktorého majiteľ zapísaného dizajnu nemá právo zakázať tretím osobám nakladať s výrobkom, v ktorom je dizajn patriaci do rozsahu ochrany stelesnený alebo na ktorom je dizajn patriaci do rozsahu ochrany použitý, ak bol tento výrobok majiteľom zapísaného dizajnu alebo s jeho súhlasom uvedený na trh. Zvláštnosťou je, že Zákon o dizajnoch neuvádza trh definovaný Európskym hospodárskym priestorom, ako je to pri Zákone o ochranných známkach. Avšak, aj vzhľadom na definíciu doktríny vyčerpania práva vo vzťahu k dizajnom upravenej aj v Nariadení Rady ES č. 6/2002 o dizajne Spoločenstva (ďalej len „Nariadenie o dizajne Spoločenstva“) je možné konštatovať, že v Slovenskej republike sa pri dizajnoch uplatňuje regionálny princíp vyčerpania práv. Podľa Nariadenia o dizajnoch Spoločenstva sa práva vyplývajúce z dizajnu Spoločenstva nevzťahujú na činnosť týkajúcu sa výrobku, v ktorom je dizajn patriaci do rozsahu ochrany použitý alebo v ktorom je stelesnený, ak bol takýto výrobok majiteľom dizajnu Spoločenstva lebo s jeho súhlasom uvedený na trh Spoločenstva. 

 

Pri autorskom práve je princíp vyčerpania uvedený v § 23 zákona č. 618/2003 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Autorský zákon“).  Právo autora udeľovať súhlas na verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny zaniká pre územie členského štátu alebo zmluvného štátu prvým oprávneným predajom alebo iným prevodom vlastníckeho práva k originálu diela alebo k jeho rozmnoženine na území členského štátu alebo zmluvného štátu, a to pre originál diela a všetky jeho rozmnoženiny, ktoré boli predmetom tohto predaja alebo iného prevodu vlastníckeho práva. 

 

Princíp vyčerpania práva a autorské právo

 

Základným dokumentom upravujúcim vyčerpanie práva k autorským dielam na medzinárodnej úrovni je Zmluva o autorskom práve uzavretá Svetovou organizáciou duševného vlastníctva. Pokiaľ ide o vyčerpanie práva, táto zmluva nezasahuje do možnosti zmluvných strán určiť za akých podmienok sa prípadne vyčerpanie práv uplatní pri prvom predaji diela. Európskemu spoločenstvu tak umožňuje prehĺbiť harmonizáciu vnútroštátnych legislatív aj pokiaľ ide o pravidlo vyčerpania práva. Komunitárny princíp vyčerpania práv, ktorý sa uplatňuje aj v Slovenskej republiky po jej vstupe do Európskej únie je upravený v Smernici Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29 o harmonizácii niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len „Smernica o harmonizácii autorských práv“). Cieľom zásady vyčerpania práva uplatňujúcej sa v rámci EÚ je dosiahnuť rovnováhu medzi nevyhnutnou ochranou autorských práv, ktoré svojim majiteľom v zásade poskytujú monopol na ich využívanie, a požiadavkami voľného pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu Európskej únie. Tento cieľ judikoval Európsky súdny dvor už vo svojom rozsudku pod názvom Deutsche Grammophon z roku 1971, ktorý bol prelomovým v oblasti vyčerpania práva. V odôvodnení tohto rozsudku Európsky súdny dvor zdôraznil, že účelom zmluvy o európskom spoločenstve je spojenie trhov členských štátov do jednotného trhu. Tento účel by bol ohrozený, ak by právne poriadky členských štátov umožnili podnikateľom umelo rozdeľovať trh so svojimi výrobkami a uplatňovať svojvoľnú diskrimináciu alebo skryté obmedzenia obchodu medzi členskými štátmi.

V súvislosti s ustanovením o vyčerpaní práva zakotvenom v Smernici o harmonizácii autorských práva sa spornou stala otázka vyčerpania práva vo vzťahu k tretím krajinám. Podľa rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci Laserdisken ApS proti Kulturministeriet sa princíp vyčerpania práva obsiahnutý v Smernici o harmonizácii autorského práva nevzťahuje na územie tretích krajín, a toto ustanovenie nemôže byť vylúčené žiadnym vnútroštátnym ustanovením, ktoré by zakotvovalo vyčerpanie práva na šírenie originálu alebo rozmnoženiny diela v rámci spoločenstva, ktoré bolo uvedené na trh v krajinách mimo spoločenstva nositeľom práva. Z neexistencie tohto pravidla by vyplynuli neodvratné prekážky voľného pohybu tovaru a slobodného poskytovania služieb v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru.

 

Jedným z najvýraznejších problémov týkajúcich sa vyčerpania práva vo vzťahu k autorským dielam je aplikácia princípu vyčerpania práv vo vzťahu k počítačovým programom, ktoré sú v zmysle čl. 2 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel z 9. septembra 1886 chránené rovnako ako literárne diela. Táto ochrana sa vzťahuje na počítačové programy bez ohľadu na spôsob a formu ich vyjadrenia. Na úrovni Spoločenstva je osobitná právna úprava princípu vyčerpania práva vo vzťahu k počítačovým programom upravená v Smernici Rady č. 91/250/EHS o právnej ochrane počítačových programov (ďalej len „Smernica o právnej ochrane počítačových programov“). Problém tu vzniká pri uplatňovaní výkladu, na základe ktorého k vyčerpaniu práva k autorskému dielu dochádza len pri jeho šírení pevnými rozmnoženinami diela, ktoré možno uviesť do obehu ako hmotné predmety.  Teda konkrétne napríklad vo forme DVD alebo na inom pamäťovom médiu.  Do popredia tak vystupuje otázka či možno považovať za vyčerpanie práva stiahnutie počítačového programu z internetu na základe uzavretej licenčnej zmluvy s nositeľom práv k danému počítačovému programu za odplatu. V tejto súvislosti je potrebné uvedomiť si, že Smernica o právnej ochrane počítačových programov vznikla v dobe, v ktorej tzv. sťahovanie alebo download neboli ani zďaleka rozšírené v takej miere, aby mohli byť považované za jeden z možných spôsobov vyčerpania práva. Je zjavné, že v ostatných rokoch priniesol vývoj v rámci digitálnej éry nemalé problémy v aplikácii tohto pravidla, a to najmä v súvislosti s vyčerpaním práva k počítačovým programom. Podľa názoru Európskeho súdneho dvora v prelomovom rozhodnutí vo veci UsedSoft č. C-128/11, „keď nositeľ autorského práva sprístupni svojmu zákazníkovi rozmnoženinu autorského diela, či už v hmotnej alebo v nehmotnej podobe a zároveň s ním uzavrie za úhradu kúpnej ceny licenčnú zmluvu na používanie tohto diela na neobmedzený čas, dôjde k predaju tejto rozmnoženiny a zároveň k vyčerpaniu práva majiteľa...“  Toto rozhodnutie spôsobilo rozporuplné ohlasy v radoch odborníkov v oblasti práva duševného vlastníctva, nakoľko pri jeho aplikácii vyvstávajú viaceré problémy, na ktoré bude nutné hľadať uspokojivé riešenie. 

 

Vyčerpanie práva vo vzťahu k dizajnom

 

Princíp vyčerpania práva vo vzťahu k dizajnom je upravený v už uvedenom o Nariadení o dizajne Spoločenstva, podľa ktorého sa práva vyplývajúce z dizajnu Spoločenstva nevzťahujú na činnosť týkajúcu sa výrobku, v ktorom je dizajn patriaci do rozsahu ochrany použitý alebo v ktorom je stelesnený, ak bol takýto výrobok majiteľom dizajnu Spoločenstva lebo s jeho súhlasom uvedený na trh Spoločenstva.  Uplatňovanie pravidla vyčerpania práva vo vzťahu k dizajnom tak zabraňuje majiteľom, resp. pôvodcom zapísaných dizajnov kontrolovať pohyb výrobku, v ktorom je konkrétny dizajn stelesnený. Majiteľ dizajnu tak nemá právo regulovať napríklad spätný dovoz výrobku alebo jeho uvedenie na inom trhu v rámci Spoločenstva. V tejto súvislosti je dôležité sa zamerať na  rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci Terrapin Ltd. V. Terranova Industrie C.A Kapfer and Co.  č. C 119/75, v ktorom Európsky súdny dvor judikoval, že majiteľ dizajnu Spoločenstva nemôže zakázať alebo pozastaviť distribúciu výrobku, ktorý bol s jeho súhlasom uvedený na trh. Často krát dochádza k tomu, že oprávnený nadobúdateľ výrobkov, v ktorých je stelesnený dizajn, tento dizajn pozmení alebo upraví a nositeľ práv k dizajnu sa voči tomu nemôže brániť, preto je v tejto súvislosti možnosť pozmenenia dizajnu vhodné upraviť už v licenčnej zmluve. Napriek tomu, že prvoradým cieľom Spoločenstva je dosiahnutie jednotného vnútorného trhu, a za tým účelom dochádza k odstraňovaniu väčšiny prekážok a obmedzení, nie je možné pripustiť absolútnu slobodu v pohybe tovaru. Preto právo stanovuje výnimky z absolútnej slobody pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu pri ochrane práv iných. Pri zásahu do práv majiteľa predmetu duševného vlastníctva, ktorý buď označuje tovary alebo je do nich premietnutý, sa nositeľ práv môže účinné brániť žiadosťou o vydanie opatrenia colnými orgánmi na základe Nariadenia Rady č. 608/2013 o presadzovaní práv duševného vlastníctva colnými orgánmi, Podľa tohto Nariadenia majú colné orgány povinnosť vydať opatrenie, ktoré sa týka colného konania pri tovare podozrivom z porušovania niektorých práv duševného vlastníctva. Aj v rámci tohto nariadenia sa však uplatňuje zásada vyčerpania práva. No ani toto pravidlo  nemôžeme považovať za absolútne. V advokátskej praxi som sa stretla s prípadom, v ktorom došlo k prelomeniu princípu vyčerpanie práva práve v súvislosti s vydaním opatrenia podľa tohto nariadenia colnými orgánmi.  

Navrhovateľom v tomto prípade bol autor diel úžitkového umenia stelesnených vo vonkajšom vzhľade výrobkov – stomatologických súprav, ktoré boli vyrábané odporcom na základe štyroch licenčných zmlúv. Predmetom tohto sporu bolo porušovanie osobnostných a majetkových práv navrhovateľa tým, že odporca neustále zasahoval do práva na nedotknuteľnosť diela. Bez akéhokoľvek súhlasu navrhovateľa spájal viacero jeho originálnych diel dohromady alebo ich spájal s dielami iných autorov a zásadným spôsobom menil dielo úžitkového umenia, ktorého autorom bol navrhovateľ. Okrem porušovania osobnostných práv navrhovateľa odporca zasiahol aj do jeho majetkových práva, a to do práva používať dielo úžitkového umenia. Odporca dokonca nerešpektoval vydané predbežné opatrenie a naďalej pokračoval v porušovaní práv navrhovateľa. Po značných prieťahoch v konaní zo strany Colného riaditeľstva SR sa nám nakoniec podarilo dosiahnuť vydanie opatrenia proti porušovaniu práv duševného vlastníctva pri dovoze, vývoze a spätnom vývoze. Vydanie tohto opatrenia znamenalo prelomenie zásady vyčerpania práva pri strete s jedným z najdôležitejších osobnostných práv a autora, a to nedotknuteľnosti svojho diela. V tomto dlhotrvajúcom súdnom spore nakoniec došlo k vydaniu medzitýmného rozsudku, v ktorom súd potvrdil navrhovateľovo právo na autorstvo. Na základe tohto rozsudku odporca s navrhovateľom uzatvorili mimosúdnu dohodu, čim bol spor ukončený. 

 

Vyčerpanie práva vo vzťahu k ochranným známkam

 

,,...Doktrína vyčerpania práv pri ochranných známkach spočíva na princípe, že po uvedení určitého tovaru alebo služby na trh majiteľom ochrannej známky alebo s jeho súhlasom, majiteľ ochrannej známky už nemôže brániť nadobúdateľovi tohto tovaru alebo služby v ďalšom obchodovaní...“ Vyčerpanie práv z ochrannej známky však nemá za následok zánik všetkých práv majiteľ ochrannej známky. Predmetom vyčerpania je právo majiteľa ochrannej známky zakázať tretím osobám dovoz, ponuku alebo predaj tovarov, ktoré boli vyrobené buď ním samým alebo s jeho súhlasom. Majiteľ ochrannej známky stráca právo na kontrolu distribúcie určitého tovaru označeného svojou ochrannou známkou v momente prvého predaja tohto výrobku.  Na to aby bol zaistený voľný pohyb tovaru v rámci Európskej únie a zabránilo sa umelému deleniu jednotného európskeho trhu, čo by bolo v rozpore so základnými princípmi EÚ, bol v rámci EÚ zavedený jednotný princíp regionálneho vyčerpania práva, a to na území všetkých členských štátov EÚ, ktorý bol rozšírený o členské štáty Dohody o európskom hospodárskom priestore. Zásada vyčerpania práva v rámci Spoločenstva je zakotvená v § 13 Nariadenia  ES 207/2009 o ochrannej známke Spoločenstva (ďalej len „Nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva“) a predstavuje vyváženie záujmov medzi slobodným pohybom tovarov na jednej strane a výkonom práv z ochrannej známky na strane druhej. Bez tejto zásady by mal majiteľ ochrannej známky právo zabrániť uvedeniu tovarov označených ochrannou známkou na trh konkrétneho členského štátu, zatiaľ čo on sám alebo tretia osoba s jeho súhlasom uviedla rovnaké tovary na trh v inom členskom štáte, čo by zásadným spôsobom ovplyvnilo fungovanie vnútorného trhu.

 

Nariadenie o ochrannej známke však zakotvuje aj výnimku z princípu vyčerpania práva, a to v prípade, ak existujú oprávnené dôvody, aby majiteľ ochrannej známky zabránil komercializácii tovarov obzvlášť tam, kde sa stav tovarov zmenil alebo zhoršil po ich uvedení na trh. Za takéto oprávnené dôvody sa považujú najmä paralelné dovozy tovaru, ktoré poškodzujú ekonomickú situáciu vlastníka ochrannej známky na novom trhu a nezaisťujú mu potrebný predpredajný a predajný servis, ktorý spotrebiteľ spája s kvalitou výrobku označeného ochrannou známkou. V tejto súvislosti je nevyhnutné zmieniť rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Centrafarm, ktorým bol v tejto oblasti konštituovaný koncept komunitárneho vyčerpania práva. V kauze Centrafarm Európsky súdny dvor judikoval, že podľa primárneho práva Spoločenstva môže byť voľný pohyb tovaru obmedzený len z dôvodu ochrany priemyselného vlastníctva, musí to byť však odôvodnené záujmom na ochrane práv, ktoré tvoria špecifický predmet tohto priemyselného vlastníctva. Vo vzťahu k ochranným známkam je špecifickým predmetom tohto predmetu priemyselného vlastníctva záruka, že vlastník danej ochrannej známky bude mať výlučné právo túto obchodnú známku používať za účelom prvého uvedenia výrobkov chránených touto ochrannou známkou do obehu.

 

V rámci komunitárnej úpravy inštitútu vyčerpania práva vo vzťahu k ochranným známkam je potrebné zaoberať sa viacerými otázkami. Na otázku, ktorým momentom dochádza k uplatneniu inštitútu vyčerpania práva, či za tento moment možno považovať už samotný dovoz tovarov označených ochrannou známkou na trh spoločenstva alebo sa naopak treba domnievať, že k vyčerpaniu práva dochádza až v dôsledku neskorších úkonov majiteľa ochrannej známky, odpovedal Európsky súdny dvor v rozhodnutí vo veci Peak Holding AB proti Axolin-Elinor AB. Podľa vyjadrenia Európskeho súdneho dvora, výrobky označené ochrannou známkou nemožno považovať za uvedené na trh spoločenstva, ak ich majiteľ ochrannej známky priviezol na trh v rámci spoločenstva  s cieľom predať ich v ňom alebo ich ponúkol na predaj spotrebiteľom v spoločenstve bez toho, aby ich skutočne predal. Z toho jednoznačne vplýva, že k vyčerpaniu výlučných práv, ktoré majiteľovi ochrannej známky priznáva Nariadenie o ochrannej známke Spoločenstva, dôjde až po predaji alebo inom prevode vlastníckeho práva k výrobkom označeným ochrannou známkou v rámci spoločenstva, z ktorého má majiteľ práv ekonomický prospech.

 

Pomerne diskutabilnou je otázka súhlasu vlastníka práv k ochrannej známke s uvedením chránených výrobkov na trh. Konkrétne chcem poukázať na častú situáciu pri reťazení zmluvných vzťahov, kedy sú bez vedomia vlastníka práv uzatvárané zmluvné záväzkové vzťahy, na ktoré nemá vlastník vplyv. V takejto situácii je teda sporené, či sú takéto výrobky uvedené na trh so súhlasom vlastníkov práv.  Európsky súdny dvor rieši túto otázku vo svojom rozhodnutí pod č. 324/08 v kauze  makro Zelfbedienungsgroothandel CV, Metro Cash & Carry BV a Remo Zaandam BV proti Diesel Spa, predmetom ktorého bolo určenie či známa módna značka – spoločnosť Diesel - dala konkludentný súhlas na uvedenie topánok vyrábaných spoločnosťou Cosmos a označených ich ochrannou známkou na trh v rámci spoločenstva. Teda konkrétne či k vyčerpaniu práva môže dôjsť aj pri udelení nevýslovného, čiže implicitného súhlasu majiteľa ochrannej známky s jej uvedením na trh.. Rozhodnutie Diesel má zásadný význam v tom, že zjednocuje podmienky pre udelenie súhlasu  a plne odkazuje na rozhodnutie vo veci  Davidoff, pod č. C 302/08 - Zino Davidoff a Levi Strauss, v ktorom Európsky súdny dvor konštatoval, že aj za predpokladu, že výrobky boli po prvýkrát uvedené na trh v rámci spoločenstva subjektom, ktorý nie je hospodársky prepojený s majiteľom ochrannej známky a bez jeho výslovného súhlasu, môže vôľa vzdať sa svojho výlučného práva majiteľom ochrannej známky vyplývať z implicitného súhlasu tohto majiteľa.  Ako je to v prípade uvedenie tovarov v rozpore s uzavretou licenčnou zmluvou, riešil Európsky súdny dvor v súvislosti s porušením ustanovení licenčnej zmluvy so známym módnym domom Dior. V prípade uvedenia prestížnych tovarov označených ochrannou známkou so súhlasom jej majiteľa, udelenej na základe licenčnej zmluvy, v rozpore s touto licenčnou zmluvou má majiteľ ochrannej známky právo zabrániť opätovnému predaju týchto výrobkov, len vtedy ak sa preukáže, že opätovný predaj týchto výrobkov zasahuje do dobrého mena ochrannej známky. Toto pravidlo Európsky súdny dvor judikoval v rozsudku č. C-59/08 vo veci Copad SA proti Christian Dior couture SA.

 

Záver

 

V rámci Európskej únie sa princíp vyčerpania práva stal jednou zo záruk  fungovania voľného pohybu tovaru na jednotnom vnútornom trhu. Spracovanie témy vyčerpania práva v duševnom vlastníctve je zaujímavé aj z hľadiska rozsiahlej judikatúry pochádzajúcej najmä z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie.  Inštitút vyčerpania práva je jedným z mála právnych inštitútov, ktorý je zrodený z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a až následne bol tento inštitút inkorporovaný do smerníc a nariadení európskej legislatívy. Z príspevku je zjavné, že spomedzi zvolených predmetov duševného vlastníctva je pri ochranných známkach judikatúra Európskeho súdneho dvora týkajúca sa inštitútu vyčerpania práva najbohatšia. Podľa môjho názoru v súčasnosti už neexistuje problém s definíciou vyčerpania práva k predmetom práva duševného vlastníctva vo všeobecnej rovine. Problematickou sa tak stáva právna úprava len pri aplikácii vo viacerých sporných otázkach, vyplývajúcich jednak z osobitostí rozvoja digitálnej éry, a jednak z nedostatočnej úpravy okolností, za ktorých môže majiteľ predmetu duševného vlastníctva podať námietky proti ďalšiemu šíreniu výrobkov, pri ktorom sa zasahuje do jeho práv, napriek tomu, že došlo k vyčerpaniu práva.

 

Summary

By the advent of the digital age, the principle of the exhaustion of rights doctrine has become the focus of numerous disputes, particularly at the European Union level. In European Union this doctrine is one of the fundamental guarantees for the functioning of the free movement of goods on the internal market.  That is one of the reasons why the topic of exhaustion of rights in intellectual property is interesting from the perspective of the extensive case-law stemming in particular from the rulings of the European Court of Justice.  The exhaustion of rights doctrine is one of the few legal doctrines to first come out of the case-law of the European Court of Justice and only afterward be incorporated into legislation.

 

 

Použitá literatúra

 

ADAMOVÁ, Z. vyčerpanie práv v digitálnom prostredí. In: Právo, Veda a Umenie, 2012, č. 1, roč. I., s. 3 a nasl., ISSN 1338-774X.

AMMAN J., Intellectual proprety rights and Parallel imports. Legal issues of economic intgration. 1999. Č. 36, s 94.

BOHÁČEK, M., JAKL, L. Právo duševního vlastníctví. Praha: Nakladatelství Oeconomica, 2003, str. 25.

CHARVÁT, R., Limitace princípu vyčerpání autorských a souvisejících práv v digitálním prostředí dle práva ES. In: Právny Obzor, 2005, č. 2-3, roč. 88, s. 277  nasl., ISSN 0032-6984.

KRALIK, A. Doktrína vyčerpania práv z ochranných známok a jej uplatnenie v EÚ. In: Duševné vlastníctvo, 2008, č. 1 a 2, roč. 12, ISSN 1335 / 2881.

TELEC, I. – TŮMA, P. 2007. Autorský zákon – Komentář. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2007. 970 s. ISBN 978-80-7179-608-4.

VOJČÍK, P. a kol.: Právo duševného vlastníctva. Plzeň, 2012, Aleš Čeněk, s.r.o., ISBN 978- 80-7380373-5, s. 141 a nasl.

POMAIZLOVÁ, K. Vyčerpaní práv k některým průmyslovým právům – současná právni úprava a očekávané změny v důsledku vstupu do EÚ. In: epravo.cz, ISSN 1213-189X.

SLÁVIKOVÁ GERŽOVÁ, R. Doktrína vyčerpania práv v práve duševného vlastníctva, In: Míľniky práva v stredoeurópskom priestore. 2014. ISBN 978-80-7160-371-9.

ŠVIDROŇ, J. a kol. 2009. Právo duševného vlastníctva v informačnej spoločnosti a v systéme práva. 1. vyd. Bratislava: VEDA, 2009. 680s. ISBN 978-80-224-1033-5.

 

 

« »